Univerzál 4/2017

 

Embed or link this publication

Description

Univerzál 4/2017

Popular Pages


p. 1

ˇCasopis študentov FF UPJŠ v Košiciach Roˇcník VIII., ˇcíslo 4 TOP 5 VIANOCˇ NÝCH ÚLETOV VYROBTE SI SGNUEL,UHOVÚ L,ADOVÉ UMENIE AKÝ JE ŽIVOT KRASOKORCˇULIARKY? JOZEFROZHOVOR O POÉZII PUCHALA

[close]

p. 2

Viazanka v darčekovej 2 €škatuľke eshop.upjs.sk

[close]

p. 3

UNIVERZÁL Časopis študentov FF UPJŠ v Košiciach Štvrťročník, číslo 4/2017 Ročník VIII. Evidenčné číslo MK SR: EV 3960/10 Vydavateľ: Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, Šrobárova 2, 041 08 Košice IČO: 00 397 768 Kontakt na redakciu: univerzal.casopis@gmail.com Tlač: Equilibria, s. r. o., Košice Nepredajné Šéfredaktor: Mgr. Igor Michalčík Redakcia: Bc. Mariana Gallová, Gabriela Chromeková, Bianka Muráriková, Alžbeta Palkoci, Michal Rodziňák, Ivana Ščuroková. Grafika: Michal Rodziňák Odborné poradenstvo a jazyková korektúra: PhDr. Marián Gladiš, PhD. Kopírovnie a rozširovanie akéhokoľvek materiálu alebo jeho časti je povolené len s predchádzajúcim písomným súhlasom vydavateľa. Redakcia si vyhradzuje právo na úpravu autorských materiálov. Za obsah článku zodpovedá autor. Číslo bolo zadané do tlače 10. 12. 2017 ISSN 1338-2969 univerzal.casopis @casopis.univerzal casopisuniverzal.wixsite. com/univerzal Rozhovor s  4 Jozefom Puchalom TOP 5 vianoˇcných úletov 6 Recept: 10 bonbóny L,adové umenie 12 Návšteva z Nórska 14 na katedre histórie EDITORIÁL Viete, čo je podobné na hypermarketoch a na redakciách časopisov? Že majú Vianoce už v októbri, aby tie naozajstné Vianoce s prehľadom stihli. Vymýšľajú sa vianočné témy, fotia fotografie v umelom snehu, červené líca modeliek sú od púdru (a nie od zimy) a vianočné trhy v pozadí majstrovským dielom grafika. A rovnaká situácia panuje aj dnes, no tentoraz v opačnom garde. Veľkonočný zajko by v snehu asi nevyzeral tak príťažlivo ako v sýtozelenej jarnej tráve. Ale nemusíte sa báť, toto vydanie je naozaj decembrové – vianočné. S obálkou fotenou na reálnych vianočných trhoch, kde padali topiace sa snehové vločky. A tak prajeme príjemné, naozajstné vianočné čítanie. Igor Michalčík obsah

[close]

p. 4

Rozhovor Foto: archív Jozefa Puchalu Text: Ivana Ščuroková Básnik, dramaturg, redaktor, režisér, literárny vedec a vysokoškolský pedagóg na Filozofickej fakulte UPJŠ v Košiciach. PhDr. Jozef Puchala, PhD. (1965) je viacnásobným laureátom významných literárnych ocenení. Aj keď má – podľa vlastných slov – najbližšie k písaniu, miluje všetky profesie, ktorým sa venuje. Aktuálne sa teší svojej tretej básnickej zbierke. Píše básne, ktoré v sebe spájajú pokoj i tenziu JOZEF PUCHALA

[close]

p. 5

Prvú básnickú zbierku ste vydali v roku 1995. Čo vás podnietilo písať? Veľa som čítal, bolo to u nás prirodzené. Na gymnáziu som začal spolupracovať s redakciou časopisu a po ňom som sa so svojou tvorbou rýchlo dostal aj na celoslovenské súťaže. To, že som na nich zbieral ceny, s odstupom času nepokladám za to najpodstatnejšie. Dôležité bolo, že som stretol správnych ľudí. Tí ma usmerňovali a podporovali v tom, aby som nehodil písanie ako flintu do žita. Od vydania vašej prvej básnickej zbierky uplynulo vyše 20 rokov. Čo vás inšpiruje dnes? Zmenili sa za tie roky vaše zdroje inšpirácie? Ktosi múdry raz povedal, že človek píše celý život jednu báseň. Vychádzam stále z rovnakých zdrojov. Dnes sa však už trochu menej zaujímam o vlastné vnútro a snažím sa skôr hľadať odpovede na témy, ktoré súvisia so životom celej spoločnosti alebo filozofie. Snažím sa nastaviť jej chodu krivé zrkadlo. „Dnes sa snažím skôr hľadať odpovede na témy, ktoré súvisia so životom celej spoločnosti alebo filozofie. Snažím sa nastaviť jej chodu krivé zrkadlo.” Bol som veľmi príjemne prekvapený, pretože som mal isté obavy z výsledku spojenia poézie a filharmónie. Som rád, že prišli študenti a ľudia, na ktorých mi záleží. Moja vďaka patrí Petrovi Himičovi, ktorý to krásne a spontánne odrecitoval, Helmutovi Bistikovi, ktorý sa chopil slova, a dvom skvelým hudobníkom – Balázsovi Fazekašovi a Kateryne Shapran. Predovšetkým ale Julovi Kleinovi, ktorý sa o to pričinil najviac. Ľudia by sa aj vďaka takémuto večeru mohli vrátiť k poézii – bolo by to pre mňa to najkrajšie posolstvo, lebo ja už nepotrebujem byť slávnym ani hviezdou, ale chcel by som, aby tá poézia žila aj naďalej. Vaša najnovšia zbierka Krajina Kaina pozostáva z troch častí. Čo je ich obsahom? V prvej časti s názvom „Nemorandum“ píšem o veciach, ktoré ešte stále vnímam so zatajeným dychom, preto „Nemorandum“. Druhá – „Krajina Kaina“ – hovorí o tom, že človek aj pri tej najlepšej snahe stále dokáže narobiť kopu chýb. No a v tretej časti – „Z tisíc a jednej moci“ – tie chyby sumarizujem a pýtam sa prečo… Dostali ste ma však do zaujímavej situácie, o ktorej František Miko tvrdí, že básnik aj vie, že svoju tvorbu musí prezentovať na verejnosti, ale na druhej strane vie, že píše o intímnych veciach a má preto obavy z toho, ako to čitatelia prijmú. Kedy sa podľa vás človek stáva skutočným básnikom, spisovateľom? Ktorý moment je tým zlomovým? To je ťažká otázka. Hádam vtedy, keď ho za takého uznajú ostatní ľudia. Ani to však nemusí byť všeobecne platné meradlo. Asi by sme najprv museli vyriešiť skutočný význam spojenia „skutočný básnik“, „skutočný spisovateľ“. Pre mňa bol takým napríklad Milan Rúfus. Starí Číňania hovorili, že cesta je cieľ. No a kým je človek „on the road“ za svojím snom, stále má šancu, že raz príde na koreň veci, za ktorou ide. Ste autorom troch básnických zbierok s pútavými, možno nie celkom tradičnými názvami. Podľa čoho ste ich vyberali? Názov prvej knihy vybral môj brat Vlado, ktorý je tiež básnikom a ktorý ju pred viac než dvadsiatimi rokmi redigoval. Nazval ju „Všetko, čo chýba“ a snáď aj preto získala v roku 1995 Prémiu Ceny Ivana Kraska za najlepší knižný debut roka. Ja som ju chcel nazvať „Rytier bez básne a Hany“, podľa jednej z mojich básní. Názov druhej, venovanej deťom – „Trinásťhlavý vlak“, ktorá vyšla v roku 2015, v sebe spája čaro rozprávok s čarom diaľok – preto „trinásťhlavý“ a preto „vlak“. Názov najnovšej knihy – „Krajina Kaina“ – je tak trochu aj výsledkom mojej ambície venovať viac pozornosti veciam okolo nás. Ktorí autori ovplyvnili vašu tvorbu? Aké knihy by ste odporučili mladým ľuďom? Prečítal som naozaj veľa kníh a určiť tie „naj“ je ako nájsť ihlu v kope sena. Ak zostaneme pri poézii, tak sú to jednoznačne Miroslav Válek, Milan Rúfus a Charles Baudelaire. Dnes však rád čítam Umberta Eca – pre jeho schopnosť účinne spojiť vedu s beletriou. Jeho poslednú knihu „Nulté číslo“ odporúčam každému, kto chce spoznať skrytú podstatu fungovania médií. V rámci nedávneho festivalu Ars Nova odzneli v budove košickej Štátnej filharmónie básne zo všetkých vašich zbierok. Ako hodnotíte toto podujatie a čo by ste si priali, aby si z neho publikum odnieslo? Existuje nejaká rada pre ľudí, ktorí by chceli začať písať, ale nemajú odvahu, alebo si neveria? Boris Filan raz napísal: „Na začiatku netreba mať veľa, stačí, keď sme majiteľmi cieľa.“ Potom treba stretnúť tých správnych ľudí, uveriť ich dobre mieneným radám a byť v správnej chvíli na správnom mieste. Toto sa stalo mne, tak hádam to môžem považovať za aspoň sčasti platnú schému. Ako možno vybudovať vzťah dnešnej mladej generácie k poézii či literatúre? Čo je podľa vás príčinou súčasného badateľného úpadku? Je to veľká téma, ktorá súvisí s vývojom celej spoločnosti. Faktom je, že prednesom poézie začala svoje vysielanie BBC aj Československá televízia. Básnici boli už v starej Číne považovaní za tých, ktorí dokážu preniknúť za zdanlivo nepriehľadnú stenu skutočnosti, pochopiť to, čo zbadali – a pretlmočiť to späť do reči ľudí. Verím, že knihy, rovnako ako noviny, nikdy nezaniknú. Majú svoju vôňu, skutočné tri dimenzie a dávajú nám šancu premýšľať nad prečítaným a byť chvíľu samými sebou. To je dobrý základ pre poéziu. Široké spektrum možností, ako ju prezentovať, však majú aj „nové“ médiá. Nedočkavo čakám, až tá chvíľa príde. Aký najvyšší cieľ by ste vo svojom živote chceli dosiahnuť? Chcel by som prežiť taký normálny život, v ktorom by sa mne, celej mojej rodine a známym vyhýbali choroby i nešťastia a nevyhýbali ľudia. Aby som mal čas stanoviť si ciele a hnevať sa, že sa mi ich zas nepodarilo dosiahnuť… 5

[close]

p. 6

VIANOCˇNY´CH TOP 5 ÚLETOV V AUSTRÁLII SA SANTA VOZÍ NA SURFE JAPONSKÝ MIKULÁŠ MÁ OˇCI AJ NA CHRBTE Text: Mariana Gallová Tie pravé Vianoce by mali byť biele. Aspoň pre mňa. Odjakživa som ich vnímala ako sviatky pokoja a mieru. Toto obdobie totiž vždy predznamenávalo čas strávený v kruhu rodiny a všetkých blízkych. V ostatných rokoch sa nám však podarilo pokoj vymeniť za stres a mier sme zabudli niekde na dne plného nákupného vozíka. Z Vianoc sa totiž stal maratón, ktorý obchodné domy štartujú už 2. novembra, a to koledami a mikulášskou výzdobou. Táto naháňačka za dokonalými Vianocami sa však, chvalabohu, aj naďalej končí šťastne a „tradične“: pod bohato zdobenou jedličkou si nachádzame krásne darčeky od „Ježiška“, pripíjame si punčom, napchávame sa zemiakovým šalátom a zaspávame pri Popoluške… Nie sú však Vianoce ako Vianoce. Tradície a zvyky, ktoré sa nám javia ako samozrejmosť, sú v iných krajinách zvláštnosťou a raritou. Napokon, presvedčte sa sami… Krajina kengúr, na opačnej strane planéty, nepozná biele Vianoce. Štedrý deň sa tam nesie v znamení 30-stupňových horúčav, počas ktorých sa vianočné radovánky odohrávajú v mori. Santa sa vozí na surfe, z ktorého obdarováva deti darčekmi, zatiaľ čo ich rodičia hrajú kriket, alebo dokonca robia jednoduché domáce práce. Slávnostnú večeru popri morke a šunke tvorí sladká dobrota – slivkový puding. Jeho prípravu sprevádza krásna tradícia. Austrálčania doň zapekajú nejakú drobnosť. Ten, kto ju nájde, bude mať počas celého roka veľké šťastie. Táto ázijská krajina chápe Vianoce ako oslavu vzájomnej lásky. Mladí ľudia chodia v tento deň na romantické večere a obdarúvajú sa drobnými maličkosťami. V Japonsku totiž nevyjadruje hodnotu samotný dar, ale spôsob, akým je naaranžovaný. Existuje tu však aj postava európskeho Mikuláša – zohráva ho kňaz Hotejoša, ktorý chodí z domu do domu a nosí darčeky. Japonské deti veria, že má oči aj vzadu, a preto sú v tomto období až podozrivo poslušné.

[close]

p. 7

KATALÁNCI SI POTRPIA NA VIANOCˇNÝCH BIZARNOSTIACH V TALIANSKU NOSÍ DARˇCEKY BOSORKA NA ISLANDE STRAŠÍ VIANOCˇNÁ MAˇCKA Niektoré mestá v Katalánsku dekorujú polienko a maskujú ho za vianočného škriatka. Tento škriatok dokonca zo dňa na deň „rastie“, pretože ho deti chodievajú kŕmiť. Počas Štedrého večera sa okolo neho zhŕkne celá rodina, ktorá ho tlčie a vzýva, aby „vylúčil“ sladkosti. Ďalšia bizarnosť sa týka katalánskych betlehemov. Do nich je totiž umiestňovaný špeciálny doplnok, ktorým býva rehoľník. Na tom by nebolo nič zvláštne, keby nemal holý zadok. Je to tradícia, ktorá vznikla už v 17. storočí, ale dodnes nik netuší, prečo… Na chrbte má prehodené veľké vrece a cez komín sa snaží dostať do každého domu. A hoci tento opis sedí na Santu Clausa, patrí strige Befane, ktorá v Taliansku rozdáva darčeky. Na rozdiel od Mikuláša dáva prednosť vínu, nie mlieku s keksami. Neprilieta však na Štedrý večer, ale až v noci z 5. na 6. januára. Samozrejme, na svojej metle. Taliani sú navyše národom, ktorý si dáva záležať na výzdobe svojich domovov, preto nestavajú betlehemy na uliciach, ale súťažia v tom, kto vytvorí jeho najkrajšiu imitáciu priamo vo svojej obývačke. Slovensko je krajina, v ktorej sa vďaky za ponožky pod stromčekom nedočkáte. Na Islande by vám však za nich ruky a nohy bozkávali. Legenda totiž hovorí, že pokiaľ si Islanďan pod vianočným stromčekom nenájde nič na seba, tak ho zožerie Yule – vianočná mačka. A tej sa všetci boja viac než my čerta! Štedrá večera na Islande má však väčšie čaro ako kdekoľvek inde na svete. Deň pred ňou musia totiž ľudia zjesť ten najodpornejší a najsmradľavejší pokrm – marinovanú raju. To je hlavný dôvod, prečo táto tradícia vznikla. Ľudia by si mali viac vážiť dobroty, ktoré ich na Štedrý deň čakajú. 7

[close]

p. 8

23 1 9 10 11 18 4 12 20 17 19 22 23 24 28 29 27 25 30

[close]

p. 9

68 5 13 21 7 14 15 16 KALENDÁR 2018 JANUÁR APRÍL 26 FEBRUÁR MÁJ 31 MAREC JÚN

[close]

p. 10

Pre šikovné ruky BONBÓNY Foto: Bianka Muráriková Text: Gabriela Chromeková Hovorí sa, že najkrajšie darčeky nebývajú tie najdrahšie, ale tie, ktoré vyrobíme pre druhých sami s láskou. Preto sme pre vás pripravili jednoduchý recept na domáce bonbóny, ktorými môžete potešiť svojich najbližších. Potrebujeme: • 200 g bielej (horkej) čokolády • 70 ml smotany na šľahanie • 20 g masla • kokos, mandle, orechy, lieskovce, levanduľu Postup: Ohrejeme smotanu na šľahanie, nalámeme do nej čokoládu, necháme rozpustiť a zovrieť. Do zmesi pridáme maslo a keď sa hmota spojí, odstavíme ju z plameňa. Primiešame akúkoľvek prísadu – môže to byť niektorá z vyššie uvedených, kreativite sa však medze nekladú. Zmes necháme vychladnúť. Z hmoty tvarujeme guličky, ktoré ľubovoľne zdobíme a obaľujeme. D Tip: Na Valentína môžete zo zmesi vytvarovať malé srdiečka, obaliť ich v čokoláde a jemne posypať. Takémuto darčeku vaša polovička určite neodolá. 10

[close]

p. 11

DIYSNEŽNÁ GUL,AFoto:IgorMichalčík Text: internet Ručne vyrobené darčeky sú populárne a stále viac vyhľadávané. Niektoré sú jednoduché, takže ich človek zvládne vyrobiť sám a nemusí ich kupovať. Dokonca už deti v škôlke vytvárajú rôzne vianočné ozdoby (napr. z papiera). Vlastnoručne vyrobená dekorácia poteší človeka v každom veku. Takýto výrobok je vhodný ako originálny darček nielen na narodeniny, ale aj na Vianoce. Budeme potrebovať: - zaváraninový (sklenený) pohár - dekorácie (stromčeky, šišky, zvieratká…) - sekundové lepidlo alebo taviacu pištoľ - flitre (trblietky) - vodu - mašľu alebo špagát Snežná guľa je jednou z typických vianočných dekorácií. Nielen deťom sa zablyštia očká, keď s ňou zatrasú a vidia padať trblietky pripomínajúce sneh. Malý svet za sklom unáša človeka do sveta fantázie a necháva ho tešiť sa z maličkostí. Ak ste nikdy nemali doma snežnú guľu a stále po nej túžite, môžete si ju vyrobiť sami. Postup: Čistý zaváraninový pohár otvoríme a na viečko (zvnútra) nalepíme stromček. Môžeme pridať aj ďalšie dekorácie ako šišky, zvieratká, snehuliakov, vianočné gule a pod. Sklenený pohár naplníme takmer po okraj vodou. Prisypeme do nej flitre bielej farby. (Do vody môžeme pridať flitre rôznych farieb a vytvoriť zaujímavú farebnú kombináciu.) Na okraj viečka nanesieme lepidlo. Stromček ponoríme do vody a vrchnák dobre uzavrieme. Na vrchnák môžeme dať mašľu, prípadne omotať hrdlo fľaše špagátom, na ktorý potom nalepíme mašľu. Fľašu prevrátime a niekoľkokrát otočíme, aby sa flitre rozptýlili vo vode. Vianočnú guľu máme hotovú a môžeme sledovať, ako v nej sneží! 11

[close]

p. 12

krasokorˇcul,ovanie Skoky, piruety, otočky a ladné pohyby. Elegancia, za ktorou sa skrýva tvrdá práca a ešte tvrdšie pády na ľad. Reč je o krasokorčuľovaní. Rozprávali sme sa s bývalou krasokorčuliarkou, dnes trénerkou Katkou Gajovou, študentkou tretieho ročníka masmediálnych štúdií na Filozofickej fakulte UPJŠ v Košiciach. O všetkom, čo vás na krasokorčuľovaní môže zaujímať… Kedy a prečo si začala korčuľovať? Pomerne neskoro, keď som mala 6 či 7 rokov. Mamka tam prihlásila sestru aj mňa – páčilo sa jej, že je to niečo „iné“ a že je to na zimnom štadióne. Raj pre alergikov, nie je tam žiaden prach a neškodí to dýchacím cestám. Je to krásny šport spojený s umením. Takže to nebol tvoj detský sen? Nie, bolo to spontánne. Prišla táto možnosť a so sestrou sme ju využili. S krasokorčuľovaním si začala neskôr ako iné deti. V čom to bolo náročnejšie? Bola som trochu pozadu oproti mojim rovesníčkam. Sedemročné dievčatá sa už učili skoky a ja som si osvojovala len základné postoje, sklzy… Ale keď je dieťa talentované a má dobrého trénera, všetko sa dá dobehnúť. Odporúčaný vek na začiatok krasokorčuľovania je okolo troch či štyroch rokov. Prečo? Malé dieťa sa učí rýchlejšie, lebo si neuvedomuje možnosť pádu. Skrátka ide a len tak sa „hodí“, nevediac, že urobilo skok. Starší sú viac bojazliví. S deťmi sa ľahšie pracuje, sú ohybnejšie, ale ťažšie sa im veci vysvetľujú. Všetko treba mnohokrát opakovať, kým tomu porozumejú. Bola si v reprezentácii? Čo bolo vrcholom tvojej kariéry? Po prípravke sme so sestrou začali pôsobiť v krasokorčuliarskom klube. Mali sme svoje choreografie, aj sme si zacestovali – boli sme v Miškovci, Budapešti, Belehrade, Taliansku… Na súťaži v Srbsku sme so sestrou boli jediné Slovenky a obe sme stáli 12 L,ADOVÉ UMENIE Text: Alžbeta Palkoci Foto: Bianka Muráriková

[close]

p. 13

na stupňoch víťazov, ja na tom najvyššom. Bolo to o to náročnejšie, že sme neboli na domácom ľade – niekde totiž dávajú cudzím krasokorčuliarkam pocítiť, že nie sú preferované, lebo nie sú domáce, napríklad v Maďarsku. Čo tvoj kariérny vrchol? Kedy si bola vo vrcholnej forme? pohľade na krasokorčuľovanie nevyhnem slzám. Najťažšie boli práve tie obete – nemáš čas na kamarátov, na „vlastný“ život… Nehovoriac o tom, že chýbala finančná podpora od štátu. Sú nejaké stereotypy vo vnímaní krasokorčuliarov, ktoré nezodpovedajú realite? Bolo to asi vtedy, keď som s tým „sekla“. Bola som prváčka na strednej… Prečo? Čo sa stalo? Bolo to veľmi náročné, najmä psychicky. Už sa to všetko zlievalo – stereotyp, škola, nemala som čas na kamarátov… Ani som nevedela, ako mi ušlo detstvo. Krasokorčuľovanie je veľmi náročné. Nie je to len o korčuľovaní, mali sme balet aj gymnastiku. Žiaden voľný čas. Už som bola frustrovaná, nikam som sa neposúvala a potrebovala som zmenu. Tiež nastali zmeny v klube a boli sme, úprimne povedané, pohadzované medzi trénermi. A hoci mamka nechcela, aby sme skončili, prestali sme mať z toho radosť. Ďalší „vtipný“ moment bol, keď som začala mať zdravotné problémy a zistila som, že na kĺby beriem rovnaké lieky ako moja babka… Teraz, s odstupom času, v tom vidím niečo krásne, len tak si ísť slobodne zakorčuľovať a mať z toho radosť. Keď si bola na vrchole, aký bol tvoj bežný deň? Mala si nejaké diéty, viacfázové tréningy a tvrdý režim? Musím povedať, že za našich čias bola prísnejšia disciplína. Veľmi náročné boli sústredenia. Bola som z toho veľmi smutná – ako malé dievčatko odídeš od rodičov, nedoprajú ti ani jeden keksík, až na konci dňa, ak si ho zaslúžiš… Keď som korčuľovala súťažne, ešte nebola hotová Steel Aréna, takže ranné tréningy bývali v dnešnej Crow Aréne na Kavečianskej ceste. Inak sme chodili do Gelnice, do Michaloviec. Bežne sa stalo, že po škole sme všetci nasadli do mikrobusu a cestovali na ľad. Pred súťažami som mala počas dňa viacfázové tréningy. Bolo to veľmi náročné. Čo je na krasokorčuľovaní najkrajšie a čo najťažšie? Najkrajší je samotný šport a pocit, že som niečo dokázala. Keď sledujem krasokorčuliarov v telke a  vidím, čo robia, viem, že toto som dokázala aj ja. Bežní ľudia sa možno na krasokorčuľovanie pozerajú ako na obyčajný šport. Viem, čo všetko je za tým, aké obete… Niekedy sa pri Najväčšie predsudky, s ktorými som sa stretla, súviseli s tým, že krasokorčuliari a krasokorčuliarky sú vraj namyslení. Chlapcov navyše trápi, ak si ľudia myslia, že keď je niekto krasokorčuliar, je zákonite gay. Chodia k vám aj dospelí? Chodia a je to veľmi pekné. Prišla k nám jedna mamička, bývalá gymnastka, a tak sa do toho „zažrala“, že si platí špeciálne individuálne tréningy. Keď sa chce, všetko sa dá. Aký je rozdiel medzi profesionálnymi a bežnými korčuľami? Najhoršie je, keď nám rodičia donesú deti v umelohmotných korčuliach s „klipsňami“, prípadne v hokejových. Je tam zlé zakrivenie nožov a deti nevedia udržať rovnováhu. Tiež je zlé, keď deti majú korčule po niekom inom – noha na ne nie je zvyknutá a trpí. Profesionálne korčule majú viac zúbkov kvôli skokom a piruetám, tiež kvalitnú topánku. Topánka sa musí „rozjazdiť“ – keď som mala nové korčule, boli to muky a bolesti. Je medzi korčuliarmi rivalita alebo skôr rodinná súdržnosť? Veľmi dobrá otázka. Čo si myslíš? Na základe predchádzajúcich odpovedí by som čakala, že je tam skôr rivalita… Presne tak. Mám dojem, že tam dobré vzťahy ani nikdy nebudú. Stále nejaké žabomyšie vojny medzi klubmi, trénermi… Rivalita je, samozrejme, aj v rámci klubu, lebo to je individuálny šport. Dievčatá sú odmala vedené v duchu, že musia byť najlepšie spomedzi rovesníčok. Ani posmech medzi deťmi nie je ničím výnimočným… Čo bežný divák na krasokorčuľovaní nevidí? Niečo zo zákulisia, o čom divák nevie? Mňa napríklad fascinujú kostýmy – sú zväčša veľmi drahé, reprezentanti majú kostýmy v hodnote tisícok eur. Je to síce malý kúsok oblečenia, ale našívajú sa tam Swarovského krištále a používajú sa kvalitné látky. Cena bežnejších kostýmov sa pohybuje v stovkách eur. Keby sa chcel niekto dospelý naučiť krasokorčuľovanie, čo ho čaká? Najprv musí mať kvalitné korčule. Počas tréningov sa učí stáť na ľade, korčuľovať, nájazdy na skoky, otočky, korčuľovanie vzad, „cupkanie“, kĺzanie na jednej nohe, prekladanie… Dospelí sa viac boja, predsa len, je to iné, keď o ľad buchne detských dvadsať kíl a sto kíl dospelého. Kde v rámci Košíc sa dá korčuľovať? K dispozícii sú zimné štadióny – Steel Aréna, Crow Aréna, aj na KVP je zimná plocha, potom pár mobilných plôch, napríklad na Alejovej. Najlepší je ľad priamo na štadióne, nie umelé „ľady“, ako bol kedysi v Auparku. Raz sme na súťaži mali umelú ľadovú zmes a na tom sa skoro nič nedá robiť. Príjemný je aj prírodný ľad, nikdy nezabudnem na korčuľovanie na zamrznutom Štrbskom plese… 13

[close]

p. 14

Fejtón Text: Mariana Gallová 2018?Ako by mohol vyzerať rok Znova je to tu. Čas, keď sa treba obzrieť za seba a zhodnotiť, či zo svojho zoznamu predsavzatí, ktorý každým rokom stráca na kvalite a nárokoch, môžeme tentoraz niečo odškrtnúť. Či sa naplnili horoskopy o nečakanom bohatstve, pravej láske a ozajstnom šťastí a či nám naozaj uplynulý rok priniesol to, čo sme si od neho sľubovali. Rok po roku však zisťujeme, že sľuby – a nielen od politikov, ale aj tie naše – sú často odsúvané bokom a utišované inými. Ale ani na tie si po čase nespomenieme, pretože si opäť sľúbime ďalšie. Možno rok 2018 bude konečne rokom, keď sa záväzky začnú plniť a my ich prestaneme ignorovať (rovnako ako správy o konci sveta). Pravdepodobnejšie je už len to, že slovenská politika nadobudne iný „smer“ a všade vo svete zavládne mier… Ako by teda mohol vyzerať nový rok? Ideálne by bolo, keby každý jeho deň mal o hodinu viac a my by sme nepotrebovali „jojku“ v jej posunutej verzii. Keby sme mohli znova telefonovať bez obáv z toho, že nám mobil vybuchne pri uchu a keby maratónci viac zvažovali, čo si oblečú… Možno sa však v roku 2018 prestane priberať z čokolády, alebo aspoň komáre budú namiesto krvi sať tuk. Začneme opäť chovať domáce zvieratá a pochopíme, prečo maslo a vajcia tak zdraželi. Do duší sa nám vráti ľudskosť a zlomené srdce nás zase raz bude bolieť viac ako rozbitý displej nového iPhonu X. Konečne sa všetci prestanú tváriť ako patrioti len počas hokejových majstrov- stiev sveta a naši hokejisti za to nevypadnú už v osemfinále. Skupina Elán prestane s poslednými koncertmi a Nový Čas nebude riešiť to, kto koľko zase pribral a schudol. Azda sa v novom roku bude klásť väčší dôraz na odstránenie terorizmu než na „vyšachovanie“ slovenských športovcov zo svetových rebríčkov. Dopingové peniaze nakŕmia všetky odvrhnuté vianočné darčeky, ktoré skončili v útulku, a zo zvyšku sa dokončí diaľnica z Bratislavy až na východ republiky… Ale je možné aj to, že rok 2018 bude presne taký istý ako tie predošlé. Ak sa ho, pravdaže, spoločne nepokúsime zmeniť. Možno keby každý začal sám od seba, tak by sme konečne zažili rok, o ktorom tak dlho snívame. sa histórii miest, mestskému plánova- niu, identite, modernizačným procesom a zvuku mesta. Áno, čítate správne. „Zvuk. Zvuk mesta. To je to, čo definuje ľudí a ich mesto. Konkrétne sme sa venovali mestu, kde je prístav a ten spôsobuje veľký hluk,“ objasňuje profesor Aas. Na tomto svete je naozaj niekto, kto skúma, ako znejú mestá! Docent Karlsen: „MVÚYemLToOVrHyÁiORn UAUrˇTbUaDNnIISSVpKaEcURe –SZwIITEoYrAksJ hIoENpŠSnPaPIkÁRaJtÁeAdCrˇTeIEhL“,iUstDórÍi,e „V meste je letisko, na ktorom má svoje dráhy aj Royal Air Force, hovorím tomu hlučný imperializmus. (Úsmev.) Ak by ste sa ubytovali v hoteli pri tomto letisku, všimnite si okná. Sú iné, vyrobené zo špeciálnych materiálov a izolácií, aby ste boli chránení od hluku.“ Možno sa pýtate, podobne ako ja, čo má zvuk spoločné s históriou. Dvaja hostia sa Do Košíc nedávno pricestovali dvaja Práve tie majú byť výsledkom nedávneho venujú najmä histórii miest a na základe uhladení páni z nórskej univerzity Nord podujatia. Hostiteľ workshopu Mgr. toho pomáhajú s efektívnym plánovaním. v Bodø, prof. Dr. Artium Steinar Aas Mikuláš Jančura, PhD., z Katedry histórie Keď v minulom storočí stavali mestá a doc. Wilhelm Karlsen, PhD. Možno Filozofickej fakulty UPJŠ v Košiciach: vo veľkom, zďaleka nebolo toľko tech- sa pýtate, prečo práve z Nórska? Lebo „Cieľom je plánovanie konkrétnych kro- nológií, priemyslu, ľudí a áut. Dnes Slovensko čerpá z fondov, ktoré Európskej kov cezhraničnej spolupráce, spoločných je situácia iná a je potrebné ju riešiť. únii poskytuje práve Nórsko a iné krajiny projektov a mobilít. Chceme nájsť „Prílišný hluk nie je zdravý. Potrebujeme Európskeho hospodárskeho priestoru. spoločné prieniky v témach pre budúci s tým niečo robiť… Všetko je o dobrom Vďaka týmto grantom sa na Slovensku výskum.“ plánovaní,“ konštatuje prof. Aas. mohlo využiť viac ako 80 miliónov eur. Ďalší postup spolupráce medzi našou Tieto fondy neprispievajú len na renováciu Ako znejú mestá? univerzitou a univerzitou Nord sa bude životného prostredia či ochranu kultúry, kryštalizovať a my sa už teraz tešíme na to, majú „hmatateľný“ dopad aj na nás, Hostia z Nórska počas workshopu pred- čo zaujímavé to prinesie. študentov. Financujú sa z nich štipendijné stavili svoje pracovisko, výskum a viedli programy a cezhraničné spolupráce. 14 WORKSHOPbrainstorming so študentmi UPJŠ. Venujú Text: Alžbeta Palkoci

[close]

p. 15

ŠACHOVNICA NÁZOROV K novému roku neodmysliteľne patria aj novoročné predsavzatia. Preto sme sa deviatich študentov opýtali, čo by chceli v novom roku zmeniť. Malo to však jeden háčik – nie na sebe, ale na druhých . Foto: Bianka Muráriková Text: Gabriela Chromeková AC ANNA, 5. ROˇCNÍK, FF, SOCIÁLNA PRÁCA ANDREA, 5. ROˇCNÍK, FF, SOCIÁLNA PRÁCA Chcel by som, aby sa ľudia tak neponáhľali, aby sa nachvíľu zastavili a trochu si svoj život užili. Bolo by super, keby si ľudia v živote našli svoj cieľ a šli si za ním. Priala by som si, aby sa k sebe ľudia správali milšie. ERIK, 1. ROˇCNÍK, PF, FYZIKA, CHÉMIA ANABELA, FF, APLIKOVANÁ ETIKA 1. ROˇCNÍK, FILOZOFIA 2. ROˇCNÍK RUDY, 4. ROˇCNÍK, FF, HISTÓRIA, GEOGRAFIA JANA, 4. ROˇCNÍK, FF, MASMEDIÁLNE ŠTÚDIÁ STANO, 2. ROˇCNÍK, PrF, PRÁVO Ľudia by k sebe mali byť tolerantnejší, mali by sa viac snažiť pochopiť druhých, lebo v dnešných časoch sú medziľudské vzťahy veľmi veľkým problémom. Rozhodne by mali byť ľudia múdrejší. Vodiči by mohli viac púšťať chodcov na priechodoch. PATRIK, 5. ROˇCNÍK, PF, INFORMATIKA RICHARD, 4. ROˇCNÍK, PF, INFORMATIKA Mali by sme viac vnímať prítomnosť a potreby druhých. Jerguš – masmediálne štúdiá Prial by som si, aby ľudia dostali rozum a aby sa viac pozerali na ľudské hodnoty ako na peniaze. Chcel by som, aby si všetci študenti plnili úlohy načas a tak, ako sa dohodli so svojimi vedúcimi.

[close]

Comments

no comments yet