Študentské pero 2016/2017 2.číslo

 

Embed or link this publication

Description

iskolaújság

Popular Pages


p. 1

1

[close]

p. 2

Občasník Študentské pero Vydáva: ZŠ a gymnázium s vyučovacím jazykom slovenským v Budapešti. Školský časopis vychádza od školského roku 1980/81 pod názvom „Plamienok”. Od školského roku 1996/97 má názov Študentské pero. Redakcia: Zoltán Havas (Zozy) Anna Vančová (Anna) Mónika Bécsy (Móni) Alexandra Havrylová (Sandy) Nikoleta Nagyová (Nikol) Kristína Kmettyová (Kika) Sophie Topor (Sophie) Zodpovedná učiteľka: Hanusz Zsuzsanna Materská škola, všeobecná škola, gymnázium a kolegium, s vyučovacím jazykom slovenským 1139 Budapest, Lomb u. 1-7 telefon: +36-1/237-1904 fax: +36-1/237-1905 e-mail: titkarsag@szlovak-bp.sulinet.hu 2

[close]

p. 3

OBSAH Epizódy druhého pol roka 2016/2017: o MASKY NA VŠETKÝCH STUPŇOCH – ZOZY.........................................................3 o NOC V ŠKOLE – ZOZY........................................................................................4 o ZDRAVO AJ V ŠKOLE – ZOZY...............................................................................5 o MIMORIADNA HODINA SLOVENSKEJ LITERATÚRY – ZOZY................................6 Mimoškolské aktivity: o LYŽIARSKY VÝCVIK – MÓNIKA…………………………………………………….…………..……7 o SVETOVÝ DEŇ ŠŤASTIA – ZOZY...........................................................................9 Interview: o ROZHOVOR S NIKOL – ANNA…………………………………………………………..……………10 Kúsok z nás: o ŠTIPENDIJNÉ PRÁCE:  MY A TÍ DRUHÍ – NIKOL…………………………………………………………………..13  V LESE SOM STRETOL PODIVUHODNÚ BYTOSŤ – NIKOL…………..……….15 o NEUVERITELNÁ VÝHRA – SANDY……………………………………………………….………..17 o ŽENA S KRUTÝM NEŠŤASTÍM – SOPHIE………………………………………………..……….18 Vtipy ………………………………………………………………………………………………………………………..…………21 3

[close]

p. 4

Epizódy druého polroka 2016/2017 Masky na všetkých stupňoch Žiaci budapeštianskej slovenskej školy si urobili fašiangy 27. a 28. februára. Na úvod zaspievali tradičné piesne „Fašiangy, Turíce, Veľká noc príde...“, a po maďarsky „AAA a farsangi napokban...“. Organizátori prvého dňa, čiže štvrtáci, nám predstavili obdobie fašiangov, aké boli zvyky, čo ľudia jedli. Potom zatancovali žiaci nižšieho stupňa. Štvrtáci predviedli tradičný maďarský palotáš. Tretiaci imitovali Michaela Jacksona, druháci sa zase premenili na dalmatíncov. Na záver sa prváci prezliekli za bábätká. Po tancoch nasledovala prestávka, počas ktorej si žiaci dali kostýmy – blížila sa totiž očakávaná súťaž masiek. Niektoré maškary boli veľmi originálne, ako napríklad večerná slanina či bubon. Nechýbali však ani tradičné masky, ako futbalista, princ alebo čert. Na záver prvého dňa bolo losovanie tomboly – kto mal šťastie, vyhral nejakú cenu. Na druhý deň prišli na rad žiaci vyššieho stupňa. Aj oni tancovali, ale súťaž masiek už nezorganizovali. Ôsmaci nám predstavili zmes slovenských a maďarských ľudových tancov, ale tak, že chlapci boli dievčatá a naopak. Siedmaci zatancovali nemeckú polku, šiestaci tanec Gréka Zorbu, piataci šli dopredu v čase, a ukázali, ako budú tancovať v starobe. Napokon aj gymnazisti zatancovali svoj tanec na modernú hudbu. Aj tu bola tombola, hry a zábava. Deti si pochutnali na občerstvení, ktoré pripravili žiaci šiesteho ročníka a ich rodičia. A na záver nasledovala diskotéka. Ďakujeme triednym profesorkám Kristíne Simonovej, Anne Hatvanyovej a ich triedam za organizáciu, i Eve Szilágyiovej Subovej za choreografie tancov. ZOZY ĽUDOVÉ NOVINY / WWW.LUNO.HU 4

[close]

p. 5

Noc v škole Gymnazisti budapeštianskej slovenskej školy s profesorkami Katarínou Kollárovou a Máriou Kissovou už po druhý raz usporiadali pyžamovú párty. 30. marca sme všetci po vyučovaní šli domov, pobalili sme sa a vrátili sa do školy. O šiestej sme sa stretli v aule. Začal sa večer plný jedla, smiechu a zábavy. Spravili sme si sendviče a pani profesorka Mária nás naučila piecť americké palacinky. Počas večere sme mali rôzne hry. Boli medzi nami aj takí, ktorí išli do miestnosti s televízorom a hrali počítačové hry. Niektorí žiaci hrali futbal a volejbal v telocvični. Po toľkej aktivite sme vyhladli, takže sme si spravili ďalšie sendviče. Po „večierke” sme sa ešte rozprávali o rôznych témach. Na druhý deň o siedmej sme sa zobudili, spravili sme poriadok a hor sa na vyučovanie… Zistili sme, že školu môžeme vnímať aj inak. Okrem toho sme sa aj bližšie spoznali. ZOZY ĽUDOVÉ NOVINY / WWW.LUNO.HU 5

[close]

p. 6

Zdravo aj v škole Päť dní, ktorých cieľom bolo, aby sme na našej škole začali žiť zdravšie. A keď už nie zdravšie, tak sme mali aspoň možnosť oboznámiť sa s tým, ako na to. Aj takto by sme mohli charakterizovať Týždeň zdravia, ktorý prebiehal v našej škole počas prvého aprílového týždňa. A toto všetko vďaka našim učiteľkám. Ale ako to vlastne celé prebiehalo? Základným pilierom zdravého životného štýlu je jedlo, preto sme mali každý deň ochutnávku pokrmov, ktoré nielen chutili, ale boli aj zdravé. Čo je však „zdravé”, je vlastne relatívne. Ako napríklad taká klobása, ktorú môžete jesť, ale len s mierou (to znamená 2-3 kúsky). Je to tak aj s mäsom, vyprážanom v ovsených vločkách. V rámci ochutnávky žiaci 9. ročníka otvorili tzv. „Health restaurant“ (zdravá reštaurácia). Jedlo uviedli prednáškou, a potom nám predstavili aj rôzne aplikácie, ktoré nám pomôžu žiť uvedomelejšie. Deň čo deň na nás čakal tréning, napríklad TRX alebo zumba. Ďalej sme sa mohli zúčastniť na rôznych prednáškach. Ladislav Cabada nám porozprával o krajinách Ďalekého východu. Zsolt Hatvany nás oboznámil so škodlivými diétami. Dozvedeli sme sa aj to, ako sa János Kecskeméti stal epigenetickým inžinierom svojho tela. S trénerkou Erikou Badinszkou sme preberali otázky života. Na nižšom stupni mali deti prednášky o prírode. Naša generácia žije v dobe plnej mobilných telefónov a internetu. Preto pani učiteľka Angéla Hipiková predná- šala na túto tému. Judit Kósová nám ukázala svet, v ktorom každý bez prestávky používa svoj telefón. Prečo bol tento týždeň dôležitý? Lebo aj v 21. storočí potrebujeme zdravé telo i dušu! Ďakujeme hlavnej organizátorke Anne Hatvanyovej a všetkým našim učiteľkám a prednášateľom, ktorí nám pripravili tento naozaj užitočný a zaujímavý zážitok. ZOZY ĽUDOVÉ NOVINY / WWW.LUNO.HU Organizátorka a jej trieda 6

[close]

p. 7

Mimoriadna hodina slovenskej literatúry Žiakov 5. ročníka budapeštianskej slovenskej základnej školy navštívil básnik, publicista, spisovateľ a prekladateľ Gregor Papuček. Pani učiteľka Rozália Néveryová privítala nášho hosťa pekným príhovorom a deti mu zaspievali ním preloženú báseň Sándora Weöresa Čiribiri. Následne sa začala hodina. Pán Papuček nám porozprával, ako kedysi prišiel študovať do našej školy v Budapešti a ako potom pokračovala jeho životná dráha. Predstavil nám svoje zbierky, medzi nimi aj preklady S. Weöresa pod názvom „Keby svet bol drozdom”. V druhej časti hodiny prebrali štafetu deti. Dávid Sarus a Bence Szilágyi predstavili svoju prezentáciu o básnikovom živote. Následne Oliver Patay zarecitoval svoju prvú báseň, ktorú napísal pre pána Papučka. Ostatné deti pripravili k jeho básňam ilustrácie a spojili ich do tvaru knižky. Pekná pamiatka na túto mimoriadnu hodinu slovenskej literatúry. Ukončili sme ju opätovným zaspievaním básne Čiribiri, pričom deti na klavíri sprevádzal autor týchto riadkov. Na záver pán Papuček daroval piatej triede niekoľko dedikovaných výtlačkov svojich diel. No a prečo bola dôležitá táto hodina? Nie každý deň stretneme súčasného básnika… ZOZY ĽUDOVÉ NOVINY / WWW.LUNO.HU 7

[close]

p. 8

„Mimoškolské aktivity” LYŽIARSKY VÝCVIK Dňa 12. februára vyrazilo 11 detí z našej základnej školy a gymnázia na lyžiarsky výcvik. Išli sme na Kubínsku Hoľu, ako každý rok so študentmi z Gymnázia s vyučovacím jazykom maďarským v Bratislave. Celý týždeň bolo pekné počasie, program bol bohatý a zaujímavý. Prvý deň sme nelyžovali, ale zoznámili sme sa s učiteľmi a ostatnými žiakmi. Na druhý deň sme po raňajkách mali rozcvičku a potom sme sa rozdelili do skupín podľa toho, ako vieme lyžovať. Chata sa nachádzala vedľa svahu. Výhľad z izby bol úžasný, ale ešte krajší bol z vrchu svahu. Pred obedom sme vždy dostali čas na odpočinok. Po večeri sme vždy mali rôzne programy (napr. sme si vypočuli hru na gitare v podaní chlapcov z bratislavského gymnázia, pozerali sme náučný film o lyžovaní, hrali sme Activity...). Keďže sme boli unavení, v stredu popoludní sme si mohli vybrať, či ideme lyžovať, alebo na prechádzku. Po prechádzke sme zapochybovali, či by nás lyžovanie 8

[close]

p. 9

nebolo unavilo menej. Vo štvrtok bola diskotéka, vďaka čomu sme mali neskôr večierku. Ale niektorých z nás nezastavila ani večierka a prešli sa baviť k ostatným na izbu. 17. februára ráno sme si po zobudení zbalili posledné veci, posledný krát sme sa naraňajkovali a lyžovali sme sa do príchodu autobusu. Naložili sme veci, rozlúčili sme sa s kamarátmi a sľúbili sme si, že budúci rok sa znova stretneme. Potom sme sa pohli domov. Po ceste sme zastavili na benzinke, aby sme si mohli kúpiť sladkosťi, pitie, či darčeky pre rodičov. Ďalsiou zastávkou už bola škola, kde nás už čakali nadšení rodičia. Vyobjímali nás a porozprávali sme im, čo sme prežili a ako sa nám páčil výlet. MÓNIKA 9

[close]

p. 10

Svetový deň šťastia Podľa Organizácie spojených národov (OSN) je 20. marec Svetovým dňom šťastia. Z tohto dôvodu gymnazista Daniel Munkácsi z budapeštianskej slovenskej školy so svojimi kamarátmi zorganizovali takzvaný „flashmob“ na Námestí svätého Štefana. Bolo krásne popoludnie, keď po vyučovaní sme si zobrali tanečné šaty, a vybrali sme sa k Bazilike svätého Štefana. Turisti sa na nás pozerali, ale prečo by sa nepozerali? Boli sme v ľudových krojoch, a boli sme šťastní! „Flashmob“ sa začal spoločnou meditáciou. Postavili sme sa do kruhu, a rozmýšľali o tom, čo pre nás znamená šťastie. Posielali sme si navzájom pozitívnu energiu. Po meditácii nasledovala ukážka slovenských ľudových tancov, v podaní členov Slovenského folklórneho súboru Lipa. Potom v rámci tanečného domu sa záujemcovia mohli naučiť základné kroky slovenských tancov, pod vedením pani profesorky z gymnázia Evy Szilágyiovej Šubovej. Celá akcia trvala len pol hodiny, ale myslím si, že pre prítomných to boli chvíle šťastia. ZOZY 10

[close]

p. 11

ĽUDOVÉ NOVINY / WWW.LUNO.HU Interview ROZHOVOR S NIKOL Hoci sa naša škola nepreslávila vďaka svojej veľkosti, aj tak sem chodí veľa rôznych ľudí. Poznáme príbehy jeden druhého, vieme, ktorým jazykom ho máme osloviť. Pravdepodobne, skoro každý žiak a učiteľ vie aj to, že Nikoleta Nagyová prišla zo Slovenska, tancuje vo folklórnom súbore a má za sebou už niekoľko operácii kolena. Samozrejme, že to vieme, veď nepremrhá ani jednu príležitosť porozprávať nám niečo o sebe. Keď sa do toho už raz pustí, bude trvať istý čas, kým jej unikneš. A práve preto je perfektným adeptom na interview- netreba ju dlho presvedčovať, aby začala hovoriť. Teraz sa jej však nepýtam na jej súkromný život. Tomu, kto je zvedavý na to, ako sa jej podarilo dostať štipendium, vďaka ktorému sa bude nasledujúce dva roky učiť v Holandsku, prajem príjemné čítanie! O aké štipendium vlastne ide? Názov projektu je UWC (United World Colleges). Na svete sa nachádza 15 UWC škôl, ktoré navšťevujú len žiaci, ktorí získali toto štipendium. Vyučovanie v školách prebieha po anglicky a na spôsob gymnázia, kde si žiaci vyberajú predmety sami. Hlavnou myšlienkou UWC je internacionalizmus, medzinárodné porozumenie a dobrovoľníctvo. Štúdium trvá dva roky, a končí IB diplomom, čo je niečo, ako medzinárodná maturita. Kde si sa o tejto možnosti dozvedela? Dozvedela som sa o ňom z reklamného plagátu, ktorý sme dostali v škole a na internete som zistila, že so slovenským občianstvom sa môžem prihlásiť len zo Slovenského UWC. Čo ťa inšpirovalo k prihláseniu sa? V prvom rade som to brala ako lacnejšiu možnosť dostať sa do zahraničia, spoznať nové kultúry. Priznám sa však, že som sa prihlásila len preto, že som to chcela skúsiť, a nečakala som, že by som štipendium naozaj mohla získať. Každopádne to bola výzva. 11

[close]

p. 12

Čo si potrebovala k tomu, aby si sa mohla prihlásiť? Ako som už hovorila, prihlásila som sa cez Slovenské UWC, a teda podmienky boli nasledovné: Mať slovenské občianstvo, koncoročný priemer mohol byť najhorší 2,0, do 1. januára 2017 nedovŕšiť vek 18 rokov, mať základné znalosti angličtiny a poslať prihlášku s potrebnými dokumentami. Každá krajina mala však vlastné podmienky. Ako to prebiehalo? V prvom kole som musela napísať dva slohy v slovenčine na určenú tému a jeden motivačný list v angličtine. Druhé kolo bolo rozdelené na dve časti, trvalo celý víkend a odohrávalo sa v Bratislave. V sobotu nás prišlo 30. Pozostávalo z krátkych osobných rozhovorov s komisiou Slovenského UWC a zo skupinových zadaní na riešenie rôznych problémov. V sobotu večer nám oznámili, ktorí pätnásti z nás postupujú do druhej časti. V nedelu boli aktivity rovnaké, ako v sobotu, len dlhšie a náročnejšie. Mimochodom, priebeh druhého kola je utajený, takže tieto informácie sa predom nedozviete, čo znamená, že som na druhé kolo išla bez akýchkoľvek informácii o jeho priebehu. Aké pocity si mala po druhom kole? Veľmi zlé. V sobotu som mala zo seba dobrý pocit, ale v nedeľu som to dosť pokazila. E-maily o rozhodnutí nám prišli v pondelok. Šesť študentov vybrali na šesť škôl, a my ostatní deviati sme sa dostali na čakaciu listinu. V prípade, že by niektorý z vybraných štipendium odmietol, mali sme šancu my. Znie to hlúpo, ale bolo pravdepodobné, že niekto odmietne, keďže školy nám vyberala komisia. Nečakala som však, že by to mohlo moju situáciu zmeniť, a tak som sa tým prestala zaoberať. Ako si zistila, že si štipendium predsa dostala, a ako si sa vtedy cítila? Približne o mesiac na to mi prišiel e-mail, že po prehodnotení našich prihlášok mi udeľujú miesto na UWC Maastricht v Holandsku. Sedela som na chodbe na internáte a myslela som si, že sa mi to sníva. Potom som sa rozplakala a zavolala som svojej najlepšej kamarátke a všetkým ostatným. Závažnosť tejto situácie som si však uvedomila až neskôr. Ako na to reagovalo tvoje okolie? Rodičia mi najprv povedali, že sa musia rozhodnúť, či ma pustia, lebo keď mi dovolili prihlásiť sa, nečakali, že štipendium naozaj dostanem. Ostatným bolo ľúto, že odídem, ale tešili sa, že som túto možnost získala. Boli aj takí, ktorí sa úprimne tešili, že im zmiznem z očí. Na čo sa najviac tešíš? Na porozumenie. Teším sa, že konečne budem niekde, kde nebudem musieť riešit žiadne národnostné otázky. 12

[close]

p. 13

Čoho sa najviac bojíš? Divých kačiek, ktoré žijú okolo školy a údajne sú veľmi útočné. Okrem toho mám strach z jazykovej bariéry. Aké predmety si vyberieš? Predmety sa vyberajú zo šiestich kategórií, pri čom z každej si povinne musíte vybrať jeden, okrem poslednej, ktorá má umelecké zameranie. Na miesto tohto predmetu si vyberiete ešte jeden z predošlých piatich kategórií. Ešte si nie som istá, no myslím, že si vyberiem globálnu politiku, technológiu dizajnu, vizuálne umenie, jazyky, a základný stupeň matematiky, ktorý je povinný. Čo by si chcela odkázať ostatným? Ak môzete, skúste to, lebo šancu má každý. A ak náhodou budete v Holandsku, príďte ma pozrieť. Ďakujem za rozhovor a prajem ti krásne zážitky! ANNA 13

[close]

p. 14

KÚSOK Z NÁs Štipendijné práce: My a tí druhí – úvaha My a tí druhí. Kým však sme? Kto sme „my“ a kto sú „oni“? Toto je otázka, nad ktorou si už pár dní lámem hlavu. Spočiatku som rozmýšľala prvoplánovo. My sme belosi a oni sú inej rasy. My sme Európania, oni sú z iného kontinentu. My sme Slováci, oni sú inej národnosti. My dievčatá, oni chlapci. Mohla by som pokračovať donekonečna. Zaškatuľkovať ľudí je totiž smiešne jednoduché. Mohla som si vybrať akúkoľvek ľudskú vlastnosť/ črtu, rozdeliť podľa nej ľudí do dvoch skupín a seba zaradiť do jednej z nich. Vysvetľovať, prečo sú obe skupiny rovnaké, a čo ich spája. No bolo by to nanič. Aj tak by som ich už dopredu zaradila. Ty si beloch, ty černoch a ty aziat. Bodka. Môžem sa snažiť poukazovať na rovnoprávnosť. Aký by to však malo zmysel, keby som hneď na začiatku rozdelila ľudí práve na základe ich rozdielov, ktoré nevedia ovplyvniť? Tak som sa rozhodla pozrieť na vec z iného uhla. Nakoniec sa mi podarilo svoju ideu rozvinúť a dať na papier. My sme ľudia, oni tiež. Nezáleží na rase, pohlaví, či veku. Všetci sme takmer rovnakí, až na jeden veľký rozdiel. Oni si to nemyslia. My sa ľudí snažíme spoznať. Vyberáme si priateľov podľa povahy a vlastností. To, či niekoho máme alebo nemáme radi, závisí od jeho správania. Oni sú iní. Ich nezaujíma vnútro človeka. Im záleží na rase, pohlaví, aj na veku. Záleží na vzhľade aj vierovyznaní. Záleží na výške aj váhe. Ich rozhodnutia ovplyvňujú predsudky. Ak nie ste podľa ich predstáv, ste odpísaní. Podľa ich názoru nemáte nárok na tie isté práva ako oni, ste horší, než oni. Dalo by sa ich označiť všelijako, zvyčajne sa však v spoločnosti používa označenie „rasisti“. Ja však nemám rada takéto všeobecné „nálepky“. Ľahko sa dajú totiž zneužiť a používať ako urážky. Napríklad slovo skinhead sa dá rozložiť na slová: „skin“-koža a „head“-hlava. V podstate to znamená niečo, ako hlava z kože (holá hlava). Človek môže mať oholenú hlavu z rôznych príčin. Môže trpieť chorobou, mohol len prehrať stávku, alebo sa mu to jednoducho páči. Nie je na tom nič zlé, strašidelné, či dokonca pohoršujúce. V druhej polovici minulého storočia sa toto slovo začalo používať pre označenie skupiny ľudí, vyznávajúcu istý životný štýl a smer. Nemali politické ciele, väčšinou šlo o návštevníkov koncertov, ktorí sa snažili odlíšiť od hippies. Hnutie odvtedy prešlo mnohými zmenami a dnes týmto slovom označujeme neonacistov a xenofóbov. Ľudia chodia po uliciach a len, čo uvidia skupinu svalnatých mužov vyššieho vzrastu, ktorí majú vyholené hlavy a nedajbože tetovania, znechutia sa. Začnú si šepkať, bojujú so strachom a z ich pier sa dajú vyčítať slová ako „skinhead“, „fašista“, „rasista“. Je to tak ironické. Posudzujú ľudí podľa toho, čo vidia. Nadávajú im a osočujú ich len na základe nejakých vymyslených spoločenských noriem. Robia to isté, čo tí, ktorých odcudzujú, len v inej forme. A aj keď to znie možno absurdne, podľa mňa sú ešte horší. Oni sa totiž nesnažia svoj názor ani len presadiť. Obyčajní alibisti. Je veľmi náročné rozlíšiť „nás“ od „nich“. Ja sama niekedy neviem, kam patrím. Uvidím na ulici človeka s neobvyklým účesom, piercingom, či tetovaním a s reťazou namiesto opasku a začne mnou lomcovať strach. Snažím sa v duchu dohovárať si. Hovorím si, „nič o ňom nevieš, nerobí nič zakázané či nebezpečné, neublíži ti, nebuď hlúpa“. Nie je to však jednoduché. Človek jednoducho má predsudky. Niekto viac, niekto menej a niekto sa s nimi snaží bojovať, niekto ich v sebe cieľavedome pestuje. Nakoniec som dospela k záveru, že 14

[close]

p. 15

práve v tom je ten jednoznačný rozdiel medzi nami a nimi. Žiaden človek sa nenarodil ako xenofób, homofób, nacista či rasista. Niektorých tak vychovali ich rodičia, do iných to vtĺkli v škole alebo takéto názory počuli v televízií, či čítali na internete. Naše osobnosti ovplyvňuje okolie. Rozdiel je však v tom, nakoľko sa necháme zmanipulovať. Ide len o to, čo je pre nás pohodlnejšie. Je jednoduché zvyšovať si svoje vlastné sebavedomie poukazovaním na chyby ostatných. A ak žiadne nedokážeme nájsť, jednoducho si ich vymyslíme. Je to tak prosté. Takto rozmýšľame: „Tá je príliš tučná, ten je veľmi nízky, tamtá má čiernu pokožku, tamten je žid, hentá má dieťa v pätnástich a henten je homosexuál. Všetko to sú chyby. Sú to veci, ktoré toho a tú odlišujú odo mňa, a to je predsa nesprávne. Ja som dokonalý/á. A ak ostatní nie sú rovnakí, chyba je v nich. Treba ich odsúdiť. Prečo? Pretože to je najjednoduchšie. Načo sa budem snažiť pochopiť ostatných, keď nemusím? Ešte by som náhodou zistil/a, že som doteraz nemal/a vo všetkom pravdu. Nedajbože, aby som musel/a pripustiť, že niekto je v niečom lepší, než ja. To nie. V žiadnom prípade. A keďže ostatní sú tiež len takí istí ľudia ako ja, pridajú sa ku mne. Budem im to vyhovovať viac, ako snaha o empatiu, ľudskosť a porozumenie,“. Tamtaradá. Nový predsudok je na svete. Znova sme objavili niečo, prečo môžeme ostatných nenávidieť. A seba milovať o to viac. Gratulujme si. Znova sme ukázali, o koľko sú od nás zvieratá lepšie. Je v poriadku mať predsudky. Každý ich má. Všetci sme totiž ľudia. Rovnakí, s rovnakými zlými aj dobrými vlastnosťami. Snažme sa však patriť medzi nás a nie medzi nich. Je to jednoduché. Pokúšajme sa pochopiť druhých. Skúsme sa do nich vžiť a položiť si otázku: „Ako by som sa na jeho/jej mieste cítil/a ja?“. Nerobme urýchlené závery. Čítajme medzi riadkami a usilujme sa zistiť, čo stojí za chybami ostatných. Porozmýšľajme, či to, čo pouvažujeme za chybu, je skutočne zlé a nesprávne. A ak áno, myslime vždy na to, že nikto sa zlý nenarodil. Myslime na príčiny a dôsledky. Rozdiely neberme ako nedostatky, ale ako drobné odlišnosti, vďaka ktorým sme všetci trochu iní a vďaka tomu sa môžeme mať radi. Buďme ľuďmi. A ak nám to nie vždy ide, nevadí. Hlavne sa snažme. To je totiž to, čo nás skutočne odlišuje od tých druhých. Snaha. Snaha o pomoc a porozumenie. Snaha byť lepšími. NIKOL 15

[close]

Comments

no comments yet