Univerzál číslo 4/2016

 

Embed or link this publication

Description

4/2016

Popular Pages


p. 1

Cˇasopis študentov FF UPJŠ v Košiciach Roˇcník VII., ˇcíslo 4

[close]

p. 2

1Mik2ina,10 € eshop.upjs.sk

[close]

p. 3

UNIVERZÁL Časopis študentov FF UPJŠ v Košiciach Štvrťročník, číslo 4/2016 Ročník VII. Evidenčné číslo MK SR: EV 3960/10 Vydavateľ: Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, Šrobárova 2, 041 08 Košice IČO: 00 397 768 Kontakt na redakciu: univerzal.casopis@gmail.com Tlač: Equilibria, s. r. o., Košice Nepredajné Šéfredaktor: Bc. Igor Michalčík Redakcia: Gabriela Chromeková, Bc. Ľubomíra Ivanková, Bc. Martin Majdák, Bianka Muráriková, Michal Rodziňák, Bc. Veronika Rusnáková, Alžbeta Palkoci, Kristína Tobiašová. Grafika: Bc. Igor Michalčík Odborné poradenstvo a jazyková korektúra: PhDr. Marián Gladiš, PhD. Od nemocnice po 4 univerzitu IV Cˇierny piatok univerzity 8 Marina Babenko - Košice 10 Marin Majdák - PF 2017 Deborah Nelson interview 12 Tradiˇcné Vianoce, 14 vianoˇcné tradície Pridajte sa k nám na Facebooku Prečítajte si časopis online Kopírovnie a rozširovanie akéhokoľvek materiálu alebo jeho časti je povolené len s predchádzajúcim písomným súhlasom vydavateľa. Redakcia si vyhradzuje právo na úpravu autorských materiálov. Za obsah článku zodpovedá autor. Číslo bolo zadané do tlače 12. 12. 2016 ISSN 1338-2969

[close]

p. 4

seriál „Prosím vás, mladý muž, neviete, kde je tu tá detská nemocnica?“ spýtala sa ma neznáma pani s kočiarom pred bránou školy, akoby symbolicky práve v deň prípravy tohto článku. Hoci je to už vyše dvanásť rokov, odkedy areál opustil posledný detský pacient, nemocnica na „Moyzeske“ sa doteraz nevytratila z povedomia Košičanov. IV Od nemocnice po univerzitu EVA BÁLINTOVÁ 4 MARTA HARICHOVÁ

[close]

p. 5

Všade,, dookola boli ,, nasadené krásne ruže Celkom pochopiteľne, veď zrejme každá matka si navždy zapamätá miesto, kde prišli na svet jej potomkovia. Mnohí obyvatelia Košíc sa tu narodili a mnoho tunajších detí sa tu liečilo z rôznych chorôb. Spomienky na časy, keď areál žil medicínou, sa teda ešte úplne nestratili. Ťažko si dnes študenti dokážu predstaviť, ako to tu vtedy vyzeralo, akým životom žili miesta, na ktorých sa dnes učia. Lekárky, ktoré sa tu dennodenne venovali svojmu povolaniu, majú však nemocnicu stále v živej pamäti. Sokrates „Schodisko je pôvodné,“ všimla si MUDr. Eva Bálintová, bývalá primárka interného oddelenia, keď sme vstúpili do budovy Sokrates. MUDr. Marta Harichová, niekdajšia vedúca dojčenského oddelenia, jej dáva za pravdu. „Po tých schodoch sme sa veľa nabehali v službe. Keď nás zavolali hore na neurológiu k dieťaťu, tak sme ani nečakali na výťah, ale bežali sme po schodoch a sestričky nám už otvárali dvere,“ dodala doktorka Bálintová. Z ich slov cítiť, že v nich tieto miesta vyvolali mnoho spomienok. Obe dámy pracovali v Detskej fakultnej nemocnici na Moyzesovej ulici až do jej presťahovania do nových priestorov v roku 2004. V Sokratovi sme nezačali náhodou. Je to práve táto budova, ktorá podľa ich slov prešla najvýraznejšou zmenou a, prirodzene, obe lekárky boli zvedavé, ako veľmi sa zmenila. Kedysi tu boli príjmová ambulancia, poliklinika, riaditeľstvo a odborné ambulancie. Schodisko je zrejme jedinou pripomienkou starých časov. „Nepodobá sa to na budovu, čo tu bola predtým,“ povedala doktorka Harichová s odtienkom nostalgie v hlase. Dámy neskrývali zvedavosť pozrieť sa, ako dnes vyzerajú miesta, kde sa kedysi venovali svojmu poslaniu. Pri pohľade na novú jedáleň si zaspomínali, kde vtedy chodievali na obedy. Ich jedáleň bola pôvodne v menšej budove vedľa, pri bráne. „Nebola veľmi veľká, ale bola taká rodinná a robili sme v nej všetky päťdesiatky a ďalšie oslavy,“ spomínala si doktorka Bálintová a jej kolegyňa s úsmevom dodala, že tam veľmi dobre varili. ZAUJÍMAVOSTI NEMOCNICE Dr. Frankenstein Hororové meno primára košickej pôrodnice síce znie strašidelne, no od postavy zo známeho románu mal ďaleko. Jeho životným úspechom bolo šírenie osvety v oblasti dôkladného vzdelania pôrodných báb. Nabádal budúce asistentky k zdravotníckej osvete a k dôkladnejšej príprave na svoje povolanie a starostlivosť o rodičky. Upozorňoval na fakt, že šesť- až osemtýždňový kurz nie je dostatočný. Inicioval vznik päťmesačných kurzov, ktoré končili skúškou pred komisiou. Vďaka tomu sa výrazne znížil počet úmrtí rodičiek. Útulok pre chudobné rodicˇky Z primárovej iniciatívy bol v Košiciach zriadený v roku 1921 útulok pre chudobné tehotné ženy. Ak žili v zlých hygienických podmienkach, prijímali ich do ústavu už dva mesiace pred pôrodom. Ocˇkovanie zadarmo Za čias Dr. Otakara Frankensteina poskytovala nemocnica trikrát týždenne bezplatnú detskú ambulanciu a očkovanie zadarmo. Bolo to splneným sľubom mesta pre nemajetných rodičov a ich deti. 5

[close]

p. 6

seriál Text: Michal Rodziňák, Ľubomíra Ivanková, Veronika Rusnáková Foto: Bianka Muráriková, archív Ján Gašpar Tu som v šiestom ročníku skladala skúšku z pediatrie a dostala som jednotku Gutenberg V knižnici Gutenberg si doktorka Harichová zaspomínala na svoju štátnu skúšku. „Tu som v šiestom ročníku skladala skúšku z pediatrie a dostala som jednotku,“ povedala s úsmevom. V týchto priestoroch sídlili hematologické, imunologické a biochemické laboratóriá. Mať všetky laboratóriá na dosah ruky bolo pre liečenie pacientov veľmi výhodné. „Výsledky testov sme mali raz-dva. Odobrali sme krv, pribehli, odbehli a už nám telefonovali z laboratória. Nemuseli sme nič posielať ani čakať.“ V budove bola tiež knižnica, v ktorej sa popri odborných textoch dala požičať aj beletria. „Mali sme tu všetko,“ dodáva. 6

[close]

p. 7

Aristoteles Nádvorie Areál sa zmenil takmer na nepoznanie, odkedy ho opustili poslední pacienti. Vedľa dnešnej Minervy bolo dokonca aj vo lejbalové ihrisko a tenisové kurty. „Hrávali sa tu turnaje medzi oddeleniami,“ zaspomínala si MUDr. Bálintová na časy, keď tu lekári spolu existovali ako jedna veľká rodina. „Všade dookola boli nasadené krásne ruže,“ rozhliadla sa okolo seba MUDr. Harichová. Na dámy urobilo dojem, že areál je dnes veľmi priestranný a prevzdušnený. Kedysi tu totiž bolo viacero menších prístavieb, napríklad mliečna kuchynka na dvore pri plote pri Kostlivého ulici. Tam sa každé tri hodiny varilo čerstvé mlieko pre najmenších pacientov. Dvor, po ktorom dnes kráčajú študenti na prednášky, kedysi vždy popoludní ožil detským smiechom. „O tretej vychádzali deti s učiteľkami von z izieb a hrali sa na čerstvom vzduchu. Deti potom nemali pocit, že sú zatvorené. To bolo veľmi dôležité, lebo všade na oknách boli z bezpečnostných dôvodov mreže. Rodičia potom mali dojem, akoby na nich deti pozerali z väzenia, čo sa im nepáčilo. Ale inak sa to nedalo,“ približuje doktorka Bálintová. Práve v Aristotelovi sídlili oddelenia, ktorým obe dámy šéfovali. Doktorka Bálintová pracovala na druhom poschodí. Jej kancelária bola v miestnosti pod strechou. V učebniach, kde dnes počuť hlasy profesorov, sa vtedy niesol džavot detských pacientov. Na poschodí bola aj jedáleň, tam mali deti aj školu. Doktorka Harichová viedla dojčenské oddelenie o poschodie vyššie, na treťom. Počas návštevy neskrývala záujem opäť nahliadnuť do svojej pracovne hneď vedľa schodiska. Namiesto dverí kancelárie tu však našla len požiarny hydrant. „Predtým tu ale bola pomerne veľká pracovňa, v ktorej som strávila jedenásť rokov,“ zaspomínala si bývalá primárka. Na jej oddelení ležalo okolo tridsať detí. Na chodbe oddelenia boli presklené steny, aby mala sestra vždy prehľad, či sú najmenší pacienti v poriadku. Úplne hore, na medziposchodí, kde je dnes prázdny priestor, bola veľká pracovňa lekárov. „Doktori mali zhora celý areál ako na dlani,“ zhodli sa lekárky. O suteréne budovy Aristoteles sa medzi študentmi traduje, že tu sídlila márnica. To však nie je úplne pravda. „Nebola tu márnica. Bola tu len miestnosť pod schodmi, kde bolo studené prostredie,“ vysvetlila doktorka Harichová. „Tu bolo umiestnené telo nebohého pacienta, kde muselo kvôli predpisom dve hodiny čakať na prevoz. Nemohli sme ich nechať na izbách, kde bolo niekedy aj trinásť detí, preto sme ich prenášali sem. Skutočná márnica to však nebola,“ doplnila ju doktorka Bálintová. Podľa jej slov suterén nebol miestom, kam by sa ľudia báli chodiť, práve naopak. Vzadu boli šatne sestier, sklad bielizne a „šijáreň“, na druhej strane mali svoje dielne údržbári. Nemocnica tu mala dokonca svoju vlastnú krajčírku, ktorá opravovala poškodenú bielizeň. Všetko, od posteľných obliečok až po lekárske plášte bez gombíkov, posielali z oddelení priamo k nej. „Dnes sa už všetko vyhadzuje,“ skonštatovali lekárky. Suterén však tiež prešiel Som veľmi rada, že som sa tu dnes mohla dostať. Teším sa, že tieto priestory dnes vyzerajú takto krásne. Budova s „plienkovačom“ Dvojča Minervy – budova bývalého infekčného oddelenia, ktorá ešte len čaká na rekonštrukciu, bola od zvyšku areálu oddelená plotom. Pri pohľade na ňu prišlo doktorke Harichovej ľúto. „Takto zle to nikdy nevyzeralo, mali by to dať do poriadku. Pri tom všetkom peknom, čo tu máte, by to bola škoda nevyužiť.“ Ale vďaka tomu, že ešte nie je opravená, je vidieť pozostatok veľmi zaujímavého prvku – okrúhlej diery na prvom poschodí po takzvanom plienkovači. „Zo skladu bielizne visela zvonku popri stene rúra, po ktorej sme spúšťali špinavé plienky a bielizeň. Hovorili sme tomu plienkovač,“ povedala zo smiechom doktorka Bálintová. „Plienky boli infekčný materiál a aby sme ich nenosili po chodbách, tak sa špinavá bielizeň zabalila do veľkých vriec a spúšťala sa dole. Pod rúrou stálo nákladné auto a tie vrecia padali plienkovačom priamo dovnútra,“ dodala doktorka Harichová. Podobný, ešte dlhší plienkovač bol aj na budove Aristoteles, ktorej vtedy nikto nepovedal inak než hlavná budova. výraznou zmenou. Dámy spomínajú, že tu bolo kedysi dosť vlhko a dusno. „Bunker“ Nemocnica v areáli ukrývala ešte jednu zvláštnosť – svoj vlastný protiletecký kryt. „Volali sme to bunker. V prípade náletu sa tam mohli ukryť pacienti.“ Našťastie, k takej udalosti nikdy nedošlo a bunker plnil mierumilovnejšiu úlohu – boli v ňom uskladnené chorobopisy. Dnes už po ňom pri plote vedľa chodníka, ktorý smeruje k rektorátu pri Minerve, nie je ani stopy. Prechádzka po miestach, na ktorých strávili podstatnú časť svojej kariéry, vyvolala v oboch doktorkách pocit nostalgie. MUDr. Marta Harichová priznala, že občas, keď išla okolo univerzity, mala chuť znovu navštíviť svoje oddelenie. „Som veľmi rada, že som sa tu dnes mohla dostať. Teším sa, že tieto priestory dnes vyzerajú takto krásne. Je v tom trochu nostalgie a možno aj trochu smútku, no mám pocit, že sa s týmito priestormi nemohlo stať nič lepšie než to, že sa dnes využívajú pre mladých ľudí a študentov.“ 7

[close]

p. 8

ˇcierny piatok univerzity FOTOGRAFIA HORIACEJ STRECHY ÚSTAVU CHEMICKÝCH VIED PRÍRODOVEDECKEJ FAKULTY UPJŠ V KOŠICIACH 9. 12. 2016 FOTO: TOMÁŠ MAČEJ

[close]

p. 9

9

[close]

p. 10

MARINA BABENKO poézia Umenie spája ľudí, ba celé národy. Dôkazom je aj niekoľko kratších poetických a prozaických útvarov o Slovensku – jeho krásach, ľuďoch a prírode, ktoré počas svojho nedávneho študijného pobytu na Filozofickej fakulte UPJŠ v Košiciach napísala Marina Babenko z Kyjeva. Očarenie z pobytu v našom meste pretavila do básne s názvom Кошіце (Košice). Do slovenčiny ju preložil významný slovenský spisovateľ a prekladateľ Juraj Andričík. Марина Бабенко Кошіце Marina Babenko Košice Місто, що дихає спокоєм, Mesto dýchajúce pokojom, Місяць, що над соборами mesiac nad chrámami. Вузенькими вулицями Po úzkych uličkách Ходить історія. kráčajú dejiny. Платани твої віковічні Tvoje stáročné platany Дивилися в очі hľadia do očí Віддалених предків. dávnych predkov. Околиці знову в туманах... Na periférii opäť hmla... А гори тебе бережуть, Chránia ťa vrchy, В обіймах лісів заколисують. kolíšu v objatí lesov. Птахи твої сядуть на плечі Tvoji vtáci sadajú na plecia І знову співають про Татри – a hneď na to spievajú o Tatrách – Засніжену казку і квіти, snežnej rozprávke a kvetoch. Таке собі Ельдорадо, Je to čosi ako Eldorádo, Домівка пташиних снів. domov vtáčích snov. Січень 2016 Január 2016 10

[close]

p. 11

fejtón MARTIN MAJDÁK Pour Féliciter 2017 Viete, v ktorý deň v roku je v posilňovniach najviac ľudí? Štatistiky ukazujú, že je to presne 2. januára. Prvého januára sa všetci poriadne vyspia z novoročných osláv a na ďalší deň – tak ako každý rok – sa začína prvý deň ich nového života. Keď si takto oddeľujeme roky, ľahko sa potom pristihneme pri tom, že niektoré považujeme za lepšie a iné za horšie. Odvšadiaľ počúvam, že toto bol jeden z horších. Začal sa úmrtím niekoľkých známych osobností. Za všetky spomeniem herca a režiséra Alana Rickmana, ktorého si svet bude pamätať najmä ako profesora Snapea z filmov o Harrym Potterovi, spisovateľku Harper Leeovú, autorku kultového románu Nezabíjajte vtáčika, či speváka a hudobníka Princea Rogersa Nelsona. Zostáva dúfať, že sa rovnako veľa osobností a talentovaných ľudí v tomto roku aj narodilo. Technológie sú z roka na rok dokonalejšie. Máme väčšie monitory, batérie, ktoré vydržia dlhšie, a pomalými krokmi sa približujeme k funkčnej virtuálnej realite. Tento rok ale nebol len o krokoch dopredu. Používatelia nového smartfónu od Samsungu si so svojimi telefónmi užili mnoho horúcich momentov. Doslova. Nový Samsung Galaxy S7 spôsobil vyše dvadsať popálenín a viac ako päťdesiat požiarov vrátane horiacich áut a budov. Ďalším „úžasným“ pokrokom, ktorý široká verejnosť privítala s „nadšením“, je oznámenie firmy Apple, že nový iPhone nebude mať klasický „tri a pol jack“ na slúchadlá. Následne predstavili bluetoothové slúchadlá, ktoré síce vyzerajú ako zo špionážneho filmu, ale bežný človek má niekedy problém nájsť aj obyčajné slúchadlá spojené káblom, tieto preto okamžite dostali označenie „najstrácanejší predmet roka“. Demokracia dostala tento rok tiež poriadne zabrať – ako vždy, keď sa má o niečom rozhodovať. Nekonečné úvahy o správnosti rozhodnutí väčšiny prenechám politológom, aby mali čo rozoberať pri obede v jedálni. Vlajka Európskej únie by mala mať po brexite o jednu hviezdičku menej a o koľko hviezdičiek menej bude mať americká vlajka po zvolení Donalda Trumpa, ukážu najbližšie štyri roky. Aj Slovensko si tento rok prešlo voľbami. Parlamentnými. Nuž, voľby nikdy nemôžu dopadnúť tak, aby boli všetci spokojní... Aj budúci rok budú umierať známe osobnosti, nie všetko sa podarí a pravdepodobne nás niečo naštve. Nenechajme si tým zlým pokaziť všetko dobré, čo nás môže stretnúť! 11

[close]

p. 12

rozhovor VERÍM TOMU, ŽE TREBA MAˇT V SEBE VÁŠENˇ PRE INVESTIGATÍVU DEBORAH NELSON Ak ti mama povie, že ta l,úbi, over si to! ŠTÝLOVÉ LENONKY A OFINA DO ČELA. KEĎ VOŠLA DEBORAH NELSON, PUBLIKUM V HISTORICKEJ AULE REKTORÁTU UPJŠ NA NEJ VISELO POHĽADOM A HLTALO KAŽDÉ JEJ SLOVO. VÍŤAZKA PULITZEROVEJ CENY NA ROVINU, AJ O TEMNÝCH STRÁNKACH ŽURNALISTIKY, KTORÉ ČITATEĽ NEVIDÍ. A KEĎŽE POSLUCHÁČI NA JEJ ŠPECIÁLNEJ PREDNÁŠKE NEPOČULI VŠETKO, PRINÁŠAME ŠPECIÁLNE INTERVIEW – NÁHĽAD DO ZÁKULISIA. Foto: Marek Eštočin Text: Alžbeta Palkoci 12

[close]

p. 13

A Ako je to s investigatívnou žurnalistikou – musí sa človek narodiť s nejakými „superschopnosťami“? Ísť do hĺbky, odolávať odporu a konvenčným názorom, vzoprieť sa ľahostajnosti... Nebola by som učiteľkou žurnalistiky, keby som si myslela, že sa človek musí narodiť so špeciálnymi schopnosťami. Verím tomu, že treba mať v sebe vášeň pre investigatívu. Možno to človek najprv nevie, ale časom to zistí. Som členkou organizácií Global Investigative Journalism Network a Investigative Reporters and Editors. Poskytujú tréning a mentoring pre každého, kto chce preskúmať nejaký problém, záležitosť alebo udalosť. Ste v každodennom kontakte so študentmi. Ale čo vy, aká ste boli študentka a čím ste chceli byť? Keď som do ruky vzala svoju prvú pastelku, hneď som vedela, čím budem. Maliarka! Preto som študovala umenie na Arizonskej štátnej univerzite, kde som vo svojom voľnom čase písala do školského časopisu. Bolo to len hobby. Vyučujúci, ktorý dozeral na školský časopis, na mňa jedného dňa nahnevane nakričal, vraj – prečo študujem umenie?! Povedal mi, že srdcom som novinárka. Keď som večer išla domov, o všetkom som premýšľala. A zistila som, že mal pravdu. Tak som sa prehlásila na žurnalistiku. Ste novinárka, učíte na univerzite, veľa cestujete. Váš diár je určite stále plný. Ako vyzerá váš obyčajný deň? Vstávam o pol siedmej. Sadnem si, vezmem šálku a dám si kávu. Áno, v posteli! Hneď vedľa nej, na nočnom stolíku, mám kávovar. Keďže študenti sú nočné tvory, otvorím svoj počítač a odpisujem na ich e-maily. Niekedy si idem zabehať s našimi psami. A inak sa venujem najmä písaniu. Samozrejme, na univerzite mám prednášky a semináre. Na žurnalistike je vzrušujúce to, že každý deň je iný, bez stereotypu. Minulý týždeň som mala v pondelok vyučovanie, v utorok som dávala študentom online kurz – hovorila som o kriminálnej justícii, v stredu som bola na reportážnom výjazde, kde som robila rozhovory s ľuďmi o prepuknutí choroby v ich komunite. A dnes som celý deň strávila písaním. Každý má v živote nejaké zlomové obdobia alebo udalosti, ktoré zmenia jeho pohľad na svet či smerovanie jeho života. Bola nejaká taká udalosť aj vo vašom živote? Alebo človek, ktorý radikálne zmenil vaše myslenie či konanie? Max Jennings. Bol poradca na fakulte, na Arizonskej štátnej univerzite. Presvedčil ma, aby som zmenila odbor štúdia na žurnalistiku, a to v polovici tretieho ročníka. Trh je plný bulvárnych „plátkov“. Dá sa vôbec bojovať proti bulváru? Proti novinárom, ktorí bažia po škandáloch, fabulujú a hyperbolizujú, bez ohľadu na súkromie dotknutých osôb a ich rodín? JEDNÉHO DŇA, VYUČUJÚCI, KTORÝ DOZERAL NA ŠKOLSKÝ ČASOPIS, NA MŇA ZAČAL NAHNEVANE KRIČAŤ, ŽE PREČO ŠTUDUJEM UMENIE?! Ignorujem to. Nerozmýšľam v kontexte otvoreného boja. Mojou prácou je robiť poctivú žurnalistiku a viesť k tomu aj svojich študentov. To je môj boj. Verím, že pravda zvíťazí. Nečítajte tie články. Nepíšte tie príbehy. Keď čokoľvek píšete, snažte sa, aby to bol ten najlepší text, aký môžete spraviť v danom čase a s danými zdrojmi. Prvým krokom na zlepšenie sveta je robiť to, čo je dobré, nie to, čo robia všetci. Vo vašej praxi máte dosah aj na citlivé informácie. Prichádzate do kontaktu s tými najzraniteľnejšími, ale aj s tými, ktorí sa cítia neohrozene. Stalo sa vám, že ste narazili na fakty, ktoré by mohli ublížiť aj nezainteresovaným ľuďom alebo takým, ktorí boli v nejakom vzťahu s aktérmi konkrétnej kauzy? Ako ste to riešili? Projekt, ktorý získal Pulitzerovu cenu, ukázal, že vládne financie určené na poskytnutie domova pre sociálne slabších domorodých Američanov, boli použité na výstavbu rezidencie pre ľudí, ktorí vôbec neboli chudobní. Bolo znepokojivé, že niektorí politici v senáte by to použili ako výhovorku na znižovanie príspevkov do tohto programu, hoci sme videli, že v rezervácii bola naozaj veľká potreba poriadnych domov. Tak sme do projektu prizvali aj Alexa Tizona (novinár Seattle Times, pozn. red.). Alex podrobne zdokumentoval úbohé podmienky bývania v rezervácii. Príspevky do programu napokon neboli znížené. Mnohé noviny „žijú“ zo senzácií a novinári nezriedka prekračujú medze. Čo by malo byť pre žurnalistu tabu? Čo by za žiadnych okolností nemal urobiť? Novinár by nikdy nemal vziať peniaze ani dary od tretej strany za napísanie alebo nenapísanie článku. A tiež by nemal nikomu platiť za to, aby mu niečo povedal. Na prednáške ste spomínali prípad, keď vás vysokopostavený politik, s ktorým ste chceli urobiť rozhovor, sotil zo schodiska, bez ohľadu na to, že ste boli tehotná. Vnímate skutočnosť, že ste žena, ako výhodu alebo hendikep vo svete žurnalistiky? Niekedy to je výhoda, inokedy nevýhoda. Dúfam, že jedného dňa nebude záležať na pohlaví. Človek je dnes zahltený informáciami a rozdiely medzi dobrým a zlým sa neustále zotierajú... V Európe je zaujímavá politická situácia a v Amerike tiež (v čase rozhovoru bolo krátko pred americkými prezidentskými voľbami, pozn. red.). Vedeli by ste vymenovať – na základe svojich skúseností – troch dôveryhodných politikov? Som novinárka. Je mojou prácou byť voči všetkým skeptická. Ak ti mama povie, že ťa ľúbi, over si to! 13

[close]

p. 14

fejtón Tradiˇcné Vianoce, vianoˇcné tradície Text: Gabriela Chromeková 14 Čas Vianoc nám pripomína, ako veľmi môžeme byť vďační za to, čo máme. Pohľad na matku pripravujúcu večeru pre celú rodinu v snahe vytvoriť dokonalú harmóniu domova. Slastná vôňa miesta, pre mnohých taká vzácna. Domov, z ktorého pochádzame a do ktorého sa s láskou a pokorou vždy vrátime. Vianočných tradícií je mnoho. Niektoré sme si prispôsobili, iné úplne vyškrtli zo zoznamu, mnohé hrdo dodržiavame dodnes. Pre mňa sú Vianoce jedným z najkrajších sviatkov v roku. Nie je to ani pre dary, ani pre piesne, ale pre ľudskú blízkosť a rodinu. Prekrásna chvíľa, keď zabudneme na problémy, stretneme sa, sme šťastní a plní života. Celý svet je nám ukradnutý, pretože celým svetom sme si my navzájom. Nikdy sme prísne nedodržiavali tradície. U nás doma sme nespievali koledy, nemodlili sme sa, nečítali z biblie. Azda preto sú mi tieto veci také cudzie. V jeden večer, keď sme s mojou dobrou priateľkou kdesi sedeli (ktovie kde, aj tak to nie je podstatné), začali sme hovoriť o zvykoch, ktoré sa u nás udomácnili. Bola som veľmi milo prekvapená, koľko krásnych myšlienok sa ukrýva v obyčajných vianočných gestách. Štedrovečernú večeru začínajú s prvou vychádzajúcou hviezdou. Na znak toho, aby bola rodina šťastná a ostala pokope, obkrúcajú stôl reťazou. Nádherná metafora. Na stole, ktorý jej matka vždy prekrásne ozdobí, prestierajú vždy pre jedného navyše. Toto miesto je pripravené pre nečakaného hosťa. Zamyslela som sa. Práve tento zvyk si cením zo všetkého najviac. Uvedomujú si, aké majú šťastie, že majú jeden druhého, môžu byť spolu a sú ochotní sa o toto šťastie podeliť, dokonca sa na to náležite pripravia. Rómske deti to vidia trochu inak. Keď sme sa ich pýtali, čo robia na Vianoce a čo sa im na nich najviac páči, odpovedali, že sa u nich každý rok maľujú steny, pripravuje sa jedlo, hrá, spieva a tancuje sa do bieleho rána. Tak málo stačí k šťastiu... Iní známi mi vraveli, že pripravujú dvanásť jedál ako poďakovanie za každý mesiac v roku. Niekde sa tradície mixujú. Na stoloch rodín, kde sa dodržiavajú moravské zvyky, by ste márne hľadali tradičnú kapustnicu. Miesto toto jedia „hrachovku“ a za nič by nemenili. V spleti dojmov a myšlienok som si uvedomila, že na Vianociach je niečo zaujímavé. Nech ich oslavujeme akokoľvek, nech jeme čokoľvek – kapra či rezeň, počúvame Elán alebo vianočný zbor, modlíme sa, či len tak prehovárame k rodine, vždy je to rovnako čarovné. Myslíme viac na druhých ako na seba, máme v hlave zrazu jasno, nezamýšľame sa nad tým čo bolo, je a bude, odovzdávame a prijímame lásku a sme aspoň na okamih šťastní... A tak som aj ja našla svoju posvätnú tradíciu. A nech už budem kdekoľvek, robiť čokoľvek, žiť akokoľvek, túto si nikdy nenechám vziať. Lásku a vďačnosť.

[close]

p. 15

KARIM - FF UPJŠ ŠANCHÁOZVNOICRA OVAJ NA VÁS ODVŠADIAĽ PADAJÚ VIANOČNÉ OZDOBY, KALKULUJETE NÁKUPY ČI KALÓRIE? HABERA STÁLE VERÍ, ŽE SVET LÁSKU MÁ, ZLATÉ PRASIATKO BOLO OPÄŤ RAZ VIDENÉ A VÁM SA V RUKÁCH ZÁHADNE OBJAVILA PRACHOVKA? CÍTITE TO? VIANOCE SÚ UŽ NAOZAJ PREDO DVERMI. KÝM SA ROZHODNÚ VSTÚPIŤ, POZRIME SA NA TO, ČO SI PRAJÚ ŠTUDENTI UPJŠ ?VKOŠICIACH. KATARÍNA - FF UPJŠ Foto: Bianka Muráriková Text: Kristína Tobiašová AC IZABELA - FF UPJŠ Čím som staršia, tým viac si uvedomujem, že materiálne veci veľmi nechcem. Dám ruku do ohňa, že som najväčší milovník vianočných sviatkov, na ktoré sa pripravujem už počas adventu. Najväčším darom je, že sa celá rodina stretneme v zdraví pri vianočnom stromčeku. Myslím si, že Vianoce nie sú o darčekoch, ale poteší ma hocičo, čo dostanem od rodiny. Skôr ma však potešia darčeky, ktoré odovzdám. A keď vidím úsmev na tvárach rodinných príslušníkov... Čas strávený s rodinou, keďže sa nevieme všetci stretnúť počas roka. LUCAS - LF UPJŠ OLINKA - FF UPJŠ RASTISLAV - PF UPJŠ ALEXANDRA - FF UPJŠ Veľmi dobrú knihu o dejepise – zaujíma ma história Slovákov v 19. storočí. Potešil by ma aj nový mobil. Na Vianoce by som chcela asi kulmu na vlasy a byť doma spokojne s rodinou. I want to travel. It would be nice if somebody could give me a ticket to Brazil, because I am half Brazilian and half German. ANNA - PF UPJŠ PATRIK - PF UPJŠ Chcela by som pokoj, aby som si mohla oddýchnuť na gauči s dobrým jedlom. Jerguš – masmediálne štúdiá K Vianociam mi úplne stačí, že urobím všetky skúšky. Ešte som nad tým nerozmýšľala, ale najskôr asi peniaze, aby som s nimi mohla narábať, ako chcem. Rada by som išla s priateľom na dovolenku do Talianska.

[close]

Comments

no comments yet