Univerzál číslo 3/2016

 

Embed or link this publication

Description

3/2016

Popular Pages


p. 1

Cˇasopis študentov FF UPJŠ v Košiciach Roˇcník VII., ˇcíslo 3 ZA HRANICAMI SLOVENSKA UKRAJINA 6x INAK SASˇAPMichal Bartko Ivan Schmidt ZÁHADNÉ DVERE V BUDOVE PLATÓN PIVNICA ALEBO VOJNOVÝ KRYT?

[close]

p. 2

PRIDAJ SA K NÁM MILUJEME CˇO ROBÍME

[close]

p. 3

UNIVERZÁL Časopis študentov FF UPJŠ v Košiciach Štvrťročník, číslo 3/2016 Ročník VII. Evidenčné číslo MK SR: EV 3960/10 Vydavateľ: Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, Šrobárova 2, 041 08 Košice IČO: 00 397 768 Kontakt na redakciu: univerzal.casopis@gmail.com Tlač: Equilibria, s. r. o., Košice Nepredajné Šéfredaktor: Bc. Igor Michalčík Redakcia: Bc. František Baláž, Bc. Gabriela Homoľová, Bc. Martin Komloš, Bc. Martin Majdák, Bc. Alena Oravcová, Bc. Veronika Rusnáková, Bc. Petronela Vavreková Grafika: Bc. Igor Michalčík Titulná fotografia: Filip Petrík Odborné poradenstvo a jazyková korektúra: PhDr. Marián Gladiš, PhD. Kopírovnie a rozširovanie akéhokoľvek materiálu alebo jeho časti je povolené len s predchádzajúcim písomným súhlasom vydavateľa. Redakcia si vyhradzuje právo na úpravu autorských materiálov. Za obsah článku zodpovedá autor. Číslo bolo zadané do tlače 27. 10. 2016 ISSN 1338-2969 Cestopis: Ukrajina 4 6x inak SAŠAP má za sebou prvý rok 10 Záhadné dvere. Pivnica alebo vojnový 12 kryt? Obliekanie na akademickej pôde 14 Fotoreportáž: 16 Deˇn otvorených dverí UPJŠ v Košiciach Pridajte sa k nám na Facebooku Prečítajte si časopis online Milujeme, čo robíme. Nie je to príliš? Dá sa veriť tejto myšlienke? Môže človek milovať to, čo robí? Aj ja som si kládol tieto otázky. Odpovede na ne som dostal, až keď som videl, čo všetko sa stretlo na stranách tohto vydania Univerzálu. Cestovanie, nové výzvy a začiatky, história, móda aj budúcnosť. Nie je to predsa to, čo ľudia milujú? Možno to majú len radi a možno by sme mali byť menej opatrní a nebáť sa to vysloviť nahlas. My v tom máme jasno. Milujeme, čo robíme.

[close]

p. 4

cestopis UKRfotoreportáž 4 Predavacˇka tradiˇcných ukrajinských odevov s charakteristickým vyšívaným vzorom

[close]

p. 5

RAJINA 6x INAK -KOŠICE, UŽHOROD, ĽVOV O našich východných susedoch často kolujú rôzne chýry a polopravdy. Tých, čo na Ukrajine boli, je síce mnoho, no väčšinou sa zmôžu len na to, koľko cigariet a akým spôsobom preniesli, kde tankovali lacný benzín a ako dlho sa čaká na hraniciach. Dáma s menom Ukrajina je však krásna a charizmatická. Miestami ubolená, no stále vľúdna a hrdá. Takto sme ju nepoznali až do momentu, kým sme nastúpili do autobusu – smer Užhorod. Poďte teda cestovať s nami a prežite to! 5

[close]

p. 6

cestopis Jedna z ulíc Užhorodu so všadeprítomnými dlažobnými kockami a typickým ukrajinským autom Ako sme prišli do Užhorodu - Martin Majdák Keď sme vystúpili z autobusu v hraničnom meste Užhorod, prvýkrát nám došlo, že sme sa ocitli v inej krajine. Z výkladov a nápisov na nás kričala azbuka, ktorú síce dokážem prečítať, ale len málokedy z toho vyex- trahujem aj potrebné informácie. Mali sme pred sebou niekoľkohodinové čakanie na nočný vlak a len jedinú povinnosť – vymeniť si eurá za hrivny. Na stanici sme síce našli zmenáreň, ale ako skúsení cestovatelia sme si chceli porovnať kurzy. A keďže sme 6 skúsení cestovatelia, nikto sa neunúval pozrieť si doma mapu Užhorodu. Stáli sme tam s taškami pri stanici bez najmenšej predstavy, kde by mohlo byť centrum mesta. Každý vyzeral buď príliš staro, príliš zaneprázdnene alebo príliš ako masový vrah na to, aby sme sa k nemu prihovorili. V dave, ktorý sa presúval okolo nás, si pomalým krokom vykračoval dlhovlasý mladík. „Maťo, to je jeden z tvojich, nie?“ – pozrela na mňa rozhodne Gabika, akoby čakala, že poznám nielen jeho, ale aj celú jeho rodinu len preto, lebo má dlhé vlasy ako ja. Pokrútil som nad ňou nechápavo hlavou, ale keďže situácia vyzerala jemne zúfalo, vybral som sa k nemu. „Oy, mate, speaking english?“ – skúsil som naňho. Prekvapil ma príjemnou angličtinou s výrazným ukrajinským prízvukom. Niekoľkými vetami zhrnul, ako sa dostaneme do centra a dodal, že veľkú časť cesty máme spoločnú, takže môže ísť s nami. Dozvedeli sme sa, že mladík sa volá Valerij. Po ceste sme mu stihli vyrozprávať, že sme zo Slovenska a že ideme do Ľvova. Od momentu, keď som mu povedal, že sme Slováci, upustil od angličtiny a prešiel do nejakej jednoduchej formy ukrajinčiny. Vysvetlil som mu, že hľadáme zmenáreň a nejaký podnik. Ponúkol sa, že nám ukáže miesto, kde sa nám bude páčiť, aj zmenáreň. Toľko ochoty som naozaj nečakal! Valerij nás doviedol k nejakému podniku, Igora a Maťa zobral do zmenárne a nás tam nechal, nech si po dlhej ceste oddýchneme. Nikto neprotestoval. Keď sa o hodinu Maťo s Igorom vrátili s balíkom rozmenených peňazí, Valerij už s nimi nebol. Vraj musel kamsi ísť. Ako sa magicky zjavil a pomohol nám, tak aj zmizol bez toho, aby sme naňho mali nejaký kontakt a mohli sa mu aspoň poďakovať za pomoc.

[close]

p. 7

Zl,ava Martin Komloš, Igor Michalcˇík, Valerij, Alena Oravcová, Gabriela Homol,ová, František Baláž a Martin Majdák Ako sme v noci vlakom cestovali - Martin Komloš Strhnem sa, v sekunde sa prebudím. Zdá sa mi, že sa na mňa niekto pozerá. Dvere kupé sú však zavreté, dúfam, že to bol iba sen. Potme nahmatám kufor pod svojím lôžkom. Je tam. „Nebuď hneď taký paranoidný!“ karhám sám seba. Pred tvárou sa mi hojdá zvesená ruka patriaca neznámemu Ukrajincovi nado mnou. Jeho digitálky ukazujú 3:47. V kupé spíme štyria, poznám však len Maťa. Pokojne leží oproti mne, odfukuje. Slúchadlá mu počas spánku vypadli z uší, stále z nich ale počuť tlmenú hudbu. Je zvláštne zdieľať priestor a vzduch pri spánku s úplne cudzími ľuďmi. Možno tak uvažujem preto, lebo som nikdy predtým v lôžkovom vozni necestoval. Z vedľajšieho kupé už nepočuť žiadne hlasy. Všetci už zrejme zaspali, aj keď ešte pred chvíľou sa odtiaľ ozýval veselý smiech. Najviac Františkov. A to až do takej miery, že prišiel sprievodca s upozornením, že platí nočný pokoj. Musela nám to preložiť Gabika, ona jediná rozumela. Samozrejme, že im bolo veselo, veď mali celé kupé iba pre seba... Ali zaspala určite prvá, ľahla si, v minúte bola v hladine alfa. Igor s Gabikou ešte pred spánkom asi pošepky rozoberali plány, ktoré nás v najbližších štyroch dňoch čakajú... V spacom vaku mi je príjemne, v duchu ďakujem sám sebe za to, že som si ho vzal. V cene lístka do ležadlového vagóna boli prikrývky aj vankúš, ale mám ich iba pri nohách, nedôverčivo na ne zazerám. Vyzerali však čisté, ostatní pod nimi spia a vyzerajú, že sa im spí dobre. Mätie ma cena, ťažko mi uveriť, že som za sedem eur dostal ležadlo aj s čistými prikrývkami. Medzitým vlak pomaly napreduje ukrajinskou rovinou. Monotónny zvuk a jemné pohojdávanie uspáva cestujúcich. Netuším, kam ma unáša, okno je zatiahnuté starodávnym bordovým závesom s bielou čipkou. Vraciam sa v spomienkach o niekoľko hodín dozadu, keď sme v Užhorode – nevediac, čo čakať – nastupovali. Interiér vlaku mi pripadal ako z ruskej historickej rozprávky. Pod oknom na stolíku je háčkované prestieranie. Na ňom malá biela vázička a v nej zaprášená umelá ruža. Pri pohľade na ňu myslím na to, čo nás čaká. Či bude Ukrajina ako tento vlak, ako bordový záves, ako umelá ružička... Ani neviem, ako zaspávam. Opäť sa zobúdzam, do vagóna prúdi tlmené bordové ranné svetlo. Ležadlo nado mnou je prázdne. Okolo kupé prechádza sprievodca. Z jeho slov pochopím, čo sa deje, aj keď po ukrajinsky neviem ani slovo. „Ľvov, vystupovať!“ 7

[close]

p. 8

cestopis Námestie pred ,Lvovskou univerzitou poˇcas podujatia v Deˇn vyšívanej košele Ako sme slovenˇcinu zacˇuli - Igor Michalˇcík Netrvalo dlho a náš materinský jazyk sme počuli opäť. Tentoraz z úst našej kamarátky, Ukrajinky Iryny, keď nás vítala na stanici vo Ľvove. Spoznali sme sa s ňou na Slovensku. Študovala tu totiž slovenčinu, ktorú teraz učí na Ľvovskej univerzite. Dokonca tam majú katedru slovakistiky, verili by ste tomu? Jedna z našich návštev teda smerovala aj tam, za študentmi slovenčiny. Neviem, či to bola úplná náhoda, no len čo sme vstúpili do vestibulu, vítal nás malý univerzitný orchester. Všetci mali v ten deň oblečené národné vyšívané košele. Nevediac, o čo ide, pýtali sme sa Iryny. Vysvetlila nám, že je Deň vyšívanej košele (День вишиванки). V tento deň si všetci oblečú košeľu s typickým vyšívaným vzorom a takto chodia po meste. Je to tunajšia tradícia. Ako sme sa kôpru cˇudovali - Alena Oravcová Iryna nás hneď v prvý deň doviedla do študentskej kantíny. Priestor bol vyzdobený ako sedliacky dom, jedlá boli svieže a pestré a obsluha nesmierne milá a chápavá k nášmu slovensko-anglickému „žbrblaniu“. Príjemne šokovaná som zistila, že Ukrajinci za hlavné jedlo považujú napríklad aj tanier varenej maslovej fazule či zeleninové placky. Samozrejme, našlo sa aj mäso na množstvo spôsobov, cestoviny, prílohy, šaláty, čerstvé džúsy a koláče. Čo bolo podľa mňa v celej kantíne najlepšie, tzv. must-have, bol pravý nefalšovaný ukrajinský boršč (v prepočte za necelé euro). Počas celého pobytu som ho jedla dva - aj trikrát denne. Takmer v žiadnom jedle nesmel chýbať kôpor, predstavte si to! A hoci sme k nemu boli najprv skeptickí, pretože sme si hneď spomenuli na základnú školu a nenávidenú „kôprovku“, zachutilo nám to. Zvykli sme si aj na to, že v pouličnom stánku predávajú hotdogy s horčicou, kukuricou a kôprom. Maťo s Maťom sa občas nenápadne vytratili do „mekáča“. Vraj aj obyčajný čízburger chutil úplne inak než na Slovensku. Spoločnosť ho totiž v každom štáte prispôsobuje „chutiam národa“. Chodili sme, samozrejme, aj do miestnych potravín. Ja som si nakúpila zásoby chalvy – sladkej sezamovej pochúťky, dievčatá si ako suvenír odniesli ľvovskú kávu a povestné ukrajinské cukríky v lesklých obaloch s neidentifikovateľnými príchuťami. Dobrá rada na záver: Nesnažte sa čítať azbuku tak, akoby to bola latinka. Skúsil to Igor, ktorý si v stánku s občerstvením pýtal Tambyptep (ukr. Гамбургер = hamburger). Ako sme na skútroch jazdili - František Baláž Niekto z našej redakcie, konkrétne Igor, mal skvelý nápad, aby sme si požičali skútre a zažili taký vlastný „sightseeing“. Aby som predišiel pochybnostiam o korektnosti článku, budem ho citovať: „Neodídem odtiaľ (z Ľvova – moja pozn.), kým sa nepovozím na motorke.“ V tú chvíľu som si pomyslel, že to je naozaj super myšlienka, no s postupom času, keď to skutočne aj zrealizoval, začínal som mať pochybnosti. Piatok poobede, najväčšia premávka, vyše 700-tisícové mesto, nikto z nás štyroch – chlapcov, ktorí sme sa na to dali – takýto stroj dlho nešoféroval a navyše prší? Ale nech! Skútre nám doviezli mladí chlapci na dohodnutý termín o štrnástej pred naše „ubytko“. Požičali sme si ich na štyri hodiny. Ja s Maťom K. sme mali jeden, Igor s Maťom M. druhý. Mimochodom, boli také malé, že keď som sedel vzadu, polovica môjho pozadia mi z neho trčala.

[close]

p. 9

Štartujeme. Cieľ nemáme jasný, však nevadí, čo už... Akurát začína silno pršať a my sme sa vydali do sveta. Najprv sme blúdili v centre mesta, no po chvíli sme uznali, že po mokrých kockách to asi nepôjde. Navyše, keď sme prechádzali cez električkovú koľaj s pneumatikami tenšími ako na bicykli, museli sme chytať balans, aby sme sa s Maťom nevyvrátili, čo sa, žiaľ, „podarilo“ našim kolegom pred nami. Tí sa presne pre tento problém ocitli na zemi v bezprostrednej blízkosti pri zaparkovanom aute. Maťo M. ale stihol zoskočiť zo skútra bez väčších ťažkostí. Vyzeralo to, ako keby preskakoval kozu na telesnej výchove. V tej chvíli som si myslel, že to niekde zaparkujeme, sadneme si na pivo v najbližšom podniku a počkáme, kým prejdú štyri hodiny, aby sme skútre mohli vrátiť. To by však bola chyba. Dohodli sme sa, že nájdeme cestu von z mesta. Po polhodine súvislej jazdy sa to podarilo. Medzitým sme sa so strojmi spriatelili. Vedeli sme, ako reagujú a naučili sme sa ich v rýchlosti štartovať na križovatke v plnej premávke. Vyzeralo to ako výmena pneumatík v boxoch F1. Aspoň mne to pripadalo také rýchle. Väčšinou Maťo rýchlo zoskočil zo skútra, šliapol na pedál a ja som držal plyn v konkrétnom bode, aby motorka naskočila. Po výjazde z mesta to už bolo ako v rozprávke. Pomerne prázdne cesty, slúchadlá v ušiach, do toho nám hrala Ocean Drive, chýbalo už len to more... Veľmi silné pocity. Po našom „ohrození“ života prišiel iný silný moment, keď okolo nás prešla vlaková súprava – plne naložená vojenskou technikou a tankmi – smerujúca na východ. Až vtedy som si uvedomil, čo naozaj znamená byť v ohrození života. Ako sme na holubice hl,adeli - Gabriela Homol,ová Poznáte ten pocit, keď sa niekde vo svete stane tragédia a vy si poviete, že vás sa to netýka, pretože je to ďaleko? Prijmete to ako fakt, ako samozrejmosť, nad ktorou sa pozastavíte maximálne toľko minút, kým dočítate správu v novinách. Žiadne dlhšie premýšľanie... Ukrajina bola úžasná, ba dokonca úchvatná. Mesto Ľvov žilo, ľudia tancovali a hrali na ulici, čašníci v bare nehromžili, kým sme lúštili azbuku, ľudia boli súdržní a veselí. Prišiel však moment, keď som si uvedomila, že pod tou pozlátkou sa skrýva realita. Keď sa chlapci rozhodli požičať si skútre, my, dievčatá, sme zvolili radšej prechádzku po meste. Zastavili sme sa pri jednom chráme. Zvonku vyzeral ako každý iný, možno trocha väčší ako ostatné, ale jednoducho chrám. Keď sme však vstúpili dovnútra, na ľavej strane bola zvláštna „výzdoba“. Holubice. Papierové holubice. Nevedela som, či je to pre Ukrajinu typické, tak som sa pýtala Iryny. Tá nám objasnila, že každá holubica predstavuje človeka, osobu, ktorá chodila do tohto chrámu a odišla na východ Ukrajiny do nepokojných oblastí. Za dva roky, odkedy tam začali vešať papierové holubice, sa „výzdoba“ pravidelne rozrastá... Bol to moment, keď som si uvedomila, že to, čo ja vidím v správach, ľudia skutočne zažívajú. Neberú to ako samozrejmosť, nesúhlasia, a aj keď nemôžu nič urobiť, aspoň takýmto spôsobom dávajú najavo, že to nie je v poriadku. Bez Iryny by sme boli vo L,vove stratení Kôpor sme vymenili za ruˇcne vyrábané ˇcokoládové pralinky Bezpeˇcnost, na prvom mieste, hlavne na mokrých dlaždiˇckách Pohl,ad na desiatky bielych holubíc v jednom z lv,ovských chrámov

[close]

p. 10

rozhovor Michal Bartko ZAČALO SA TO SPONTÁNNYMI ROZHOVORMI A POTREBOU ROBIŤ NIEČO VIAC. Z NEFORMÁLNYCH VEČERNÝCH STRETNUTÍ V KAVIARNI PREŠLI POSTUPNE K OFICIÁLNYM DISKUSIÁM PRE VÄČŠIE SKUPINY. ROZHODLI SA ZALOŽIŤ POBOČKU SLOVENSKEJ ASOCIÁCIE ŠTUDENTOV A ABSOLVENTOV PSYCHOLÓGIE (SAŠAP) V KOŠICIACH A PRIBLÍŽIŤ PSYCHOLOGICKÚ PRAX AJ „NEPSYCHOLÓGOM“. AKO HODNOTIA PRVÝ ROK FUNGOVANIA, ALE AJ ČO MAJÚ V PLÁNE NA NAJBLIŽŠIE MESIACE, PRIBLIŽUJÚ ZAKLADATELIA MICHAL BARTKO A IVAN SCHMIDT. KOŠICKÁ POBOČKA SAŠAP-U MÁ ZA SEBOU PRVÝ ROK FUNGOVANIA. AKO HO HODNOTÍTE? MB: Hodnotím ho maximálne pozitívne. Obaja vnímame, že nám to dalo veľa skúseností a podnetov. Začali sme organizovať sériu diskusií nielen pre študentov psychológie, ale aj pre ostatných študentov z univerzity. Boli to diskusie s odborníkmi z praxe o rôznych oblastiach psychológie. Študenti začali viac vnímať našu organizáciu. Chcú sa dozvedieť viac o SAŠAP-e, čo spôsobilo aj nárast počtu našich členov. IS: Dostali sme veľa pozitívnych ohlasov. Už na prvú diskusiu nám prišlo vyše štyridsať účastníkov, ktorí hovorili, že uvítali našu snahu niečo také organizovať. Prišli nám tiež podnety, aby sme sa zamerali aj na iné témy. 10

[close]

p. 11

Ivan Schmidt Text: Gabriela Homoľová Foto: Filip Petrík NAPRIEK TOMU, ŽE SAŠAP JE ORGANIZÁCIA PRIMÁRNE URČENÁ PRE PSYCHOLÓGOV, VAŠE PLÁNY TO NEOBMEDZUJE. MB: Členmi asociácie sa môžu stať iba študenti a absolventi psychológie, ale naše aktivity chceme zameriavať aj na širšiu študentskú obec. Snažíme sa o medziodborové kontakty, čo sme už začali napríklad tým, že diskusiu o snoch sme rozdelili z pohľadu psychológov a z pohľadu psychiatrov. Naším cieľom na tento rok je naďalej pokračovať v organizovaní diskusií. Sú mnohé témy, ktoré má psychológia spoločné napríklad so sociológiou, politológiou či medicínou. Budeme sa preto snažiť najbližšie diskusie prepojiť s inými odbormi. IS: Okrem diskusií plánujeme tento akademický rok zorganizovať aj psychokino na konci semestra. Tiež sa chceme zamerať na prípravu konferencie SAŠAP-u, ktorá sa uskutoční na budúci rok vo februári a prvýkrát bude v Košiciach. Chystáme aj dva workshopy, ale tie budú prístupné iba pre študentov psychológie. 11

[close]

p. 12

rozhovor Foto: Veronika Rusnáková Text: Gabriela Homoľová BUDOVA DNES OZNAČOVANÁ AKO PLATÓN, PÔVODNE UHORSKÝ KRÁĽOVSKÝ INŠTITÚT PRE PÔRODNÉ ASISTENTKY, BOLA DOKONČENÁ V ROKU 1906. OBNOVE TEJTO VYŠE STOROČNEJ NÁRODNEJ KULTÚRNEJ PAMIATKY PREDCHÁDZAL DLHÝ LEGISLATÍVNY PROCES A NIEKOĽKO VÝSKUMOV. KTORÉ ČASTI ZOSTALI PÔVODNÉ, KTORÉ BOLI ODSTRÁNENÉ, ALE AJ TO, ČO VŠETKO POČAS REKONŠTRUKCIE OBJAVILI, PRIBLÍŽILA MGR. MÁRIA KRÁĽOVSKÁ, ODBORNÁ RADKYŇA KRAJSKÉHO PAMIATKOVÉHO ÚRADU V KOŠICIACH. Záhadné dvere Pivnica alebo vojnový kryt? 12 Budova Platón má viac ako sto rokov a niekoľkokrát zmenila svoju funkciu. Zachovalo sa veľa pôvodných prvkov z doby jej výstavby? Tým, že tam v 70. rokoch zriadili detskú nemocnicu, objekt prispôsobili novej funkcii. To znamenalo sekundárne úpravy budovy: pôvodné podlahy prekryli linoleami, dali tam iné okná a dvere a zásadnou zmenou bolo aj znefunkčnenie hlavného vstupu z Moyzesovej ulice. Ten dlhé roky neexistoval, bol zamurovaný. Pôvodný vzhľad si zachovalo napríklad hlavné a vedľajšie schodisko. Pri obnove sme sa snažili vyťažiť najviac z týchto historických prvkov, aby sa ráz objektu prinavrátil do doby zo začiatku 20. storočia a bol zároveň skĺbený s akceptovaním súčasných funkčných požiadaviek. Na základe čoho ste zistili, že tam bol vchod? V exteriéri sa najprv vôbec nejavilo, že by tu bol vstup, ale historické fotografie to preukázali. Detská nemocnica vstup z Moyzesovej ulice nepotrebovala, chodilo sa tam z dvora, rovnako aj prístup sanitiek bol zo strany dvora. Po architektonicko-historickom výskume, ktorý mal overiť stavebno-historický vývoj objektu, bol predpísaný aj reštaurátorský výskum a návrh na reštaurovanie. Ten nám z historickej fotodokumentácie preukázal aj to, ako presne vyzeral historický vstup. Síce len jeho jedna polovica, ale tá druhá sa dala zrkadlovo reštaurátorskými postupmi doplniť. Spomínali ste, že budovu v 70. rokoch prerobili. Do akej miery bolo možné vrátiť objekt do pôvodného stavu? Podľa zachovaných vzoriek sme sa snažili čo najviac priblížiť pôvodným prvkom. Napríklad na streche sú kované prvky (akrotériony) a tie boli už vo väčšine prípadov vykrivené alebo poškodené, preto sa odborne opravili. Keď sa dá, snažíme sa o zachovanie originálu, pretože dnes je už ťažké nájsť remeselne zdatných klampiarov, ktorí by vedeli zhotoviť presné kópie. Pri obnovách tiež trváme na tradičných materiáloch, pretože klasické materiály ako tehla, kameň, vápenné omietky alebo

[close]

p. 13

keramitové obklady fasád nemôžete nahradiť napr. cementovou omietkou, ktorá je nepriedušná a murivo pod ňou zničí zadržiavaná vlhkosť. Musíme rešpektovať, z čoho sú postavené budovy preto, aby čo najdlhšie vydržali. Stále aktuálna je požiadavka zachovávať tradičné materiály a pokiaľ sa dá aj pôvodné technológie. V procese rekonštrukcie pamiatky komunikujú najmä vlastník, pamiatkový úrad a projektant. Mala aj univerzita nejaké špecifické požiadavky? Výsledkom úzkej komunikácie medzi pamiatkovým úradom, projektantom a vlastníkom je skutočnosť, či sa prvky zachovajú, alebo sa urobí kópia, resp. rekonštrukcia. Bola tu napr. požiadavka vlastníka zredukovať počet jestvujúcich komínov – vzhľadom na to, že sú nefunkčné. Vlastník považoval za účelnejšie ich odstrániť, ako investovať do ich opravy. Ale keďže historické objekty majú charakteristické strechy s množstvom komínov, vytvárajúcimi tzv. piatu fasádu, je to dôležité pre vzhľad historických budov. Aj tu komíny spolupôsobia na charaktere starej budovy. Nakoniec sme dospeli k dohode, že sa neodstraňoval ani jeden a všetky sa opravili. Tu sme veľmi privítali ústretovosť vlastníka. Univerzita tým, že obnovuje areál pre potreby študentov, dbá aj na to, aby to bola kvalitná obnova, má záujem na tom, aby sa historický charakter celého kampusu zachoval. Predpokladám, že väčšina historických fotografií zachytáva skôr exteriér budovy. Nemali ste problém s obnovou interiéru? V období výstavby boli charakteristické vysoké dvere. V socializme však pre potreby nemocničnej prevádzky znižovali horné preklady, takže sme požadovali, aby sa dvere obnovili v pôvodných výškach. V tomto prípade sme výšku vedeli zistiť podľa zachovaných prekladov a existujúcej pôvodnej projektovej dokumentácie z roku 1905. Ťažšie to bolo napríklad s podlahou. Z keramickej podlahy, ktorá bola z malých štvorčekov, sa zachoval iba malý kúsok na podeste schodiska, v červeno-okrovej farbe. Vedeli sme, že sa nám nepodarí Mária Král,ovská - Krajský pamiatkový úrad Košice ju presne zopakovať, tak sme aspoň dodržali farebnosť, aby sa podobala tomu, čo tam predtým bolo. Budova Platón je od septembra sprístupnená študentom. Mnohí sa pýtajú na výrazný kovový prvok, ktorý oproti zvyšku budovy pôsobí príliš moderne. O čo ide? Ide o úpravu novšej prístavby zo 60. rokov 20. storočia, teda z nášho hľadiska ide o novodobý prvok. Vznikol v období, keď tu bola nemocnica. Z funkčného hľadiska je už previazaný s budovou a vlastník ho chcel zachovať. To čo je novodobé a relatívne nerušivé berieme tak, že tu pripúšťame väčší zásah aj v rámci obnovy. Na základe rámcových podmienok pamiatkového úradu, ktorý súhlasil s odlíšením prístavby modernejším materiálom, sa projektant rozhodol prístavbu dosť radikálne odlíšiť od historického celku. Výsledná podoba prístavby však v záverečnej fáze výberu materiálu nebola s pamiatkovým úradom prerokovaná. Obnova najväčšej budovy v areáli bola úspešne ukončená. Našli ste niečo, s čím ste nerátali? Pri stavebnej činnosti v suteréne objavili stavebníci dvere, o ktorých nevedeli, kam vedú. Zistilo sa, že tam bola nejaká časť nepoužívaného suterénu, o ktorej nevedel ani vlastník a nebol nikto, kto by si na ne pamätal. Našli sa tam miestnosti ešte z doby výstavby objektu. Zaujímavé je, že časť z tých suterénnych priestorov mala aj betónované časti, čo dokazuje, že sa naozaj už na začiatku 20. storočia betón používal. Ale nakoniec – z dôvodu vybudovania parkovacej plochy pred vstupom z dvora – sa časť suterénu musela zasypať, lebo by bolo problematické ponechať dutinu pod parkoviskom a staticky ju zabezpečiť. Časť podzemných priestorov však zostala zachovaná. Keďže ste nenašli nikoho, kto by si na tento podzemný priestor pamätal, máte predstavu, na čo asi slúžil? Našli sa tam drevené palety, preto sme usúdili, že mohol slúžiť na skladovanie zemiakov, ale nevylúčili sme ani bezpečnostný charakter miestnosti ako ochrana pred náletmi počas vojny. Budovu by sme však nemali vnímať samostatne. Keď robíte obnovu, musíte dbať na to, ako vám to celé vyznie aj ako celok. Estetika nie je taká zanedbateľná, pretože ľudia si veľakrát neuvedomujú, ako na nich vplýva prostredie, v ktorom sa denne pohybujú. Študenti, ktorí sú teraz na filozofickej fakulte a pohybujú sa v historickom prostredí celého areálu, kde sú výrazné historické budovy, majú určite iný pocit, ako keď sa vzdelávajú v nejakej modernej budove. Sú v prostredí, kde vidia, že priestor má svoju históriu a pevnú identitu. Myšlienka kontinuity vzdelávania sa tu prelína s myšlienkou koexistencie s historickými budovami, kde sa vzdelávalo už od začiatku 20. storočia. Pohl,ad na zamurovaný vchod s graffiti nápisom Loko (foto: archív UPJŠ) 13 Odkrytá klenba podzemných priestorov, ktoré sú dnes zasypané (foto: archív UPJŠ)

[close]

p. 14

OUTFITY NAFoto:AlenaOravcová Text: Petronela Vavreková akademickú pôduVhodný výber oblečenia ako neoddeliteľná súčasť spoločenskej etikety je nestarnúcou témou. Nielen dámy trávia hodnú chvíľu – z už aj tak dosť uponáhľaného rána – práve pred šatníkom. Nie vždy je príčinou stará známa nerozhodnosť. Popri snahe dodržiavať bontón, dbáme pri odievaní sa aj na príjemný pocit, ktorý stojí mnohokrát za hromadou nahádzaných šiat na posteli. Napriek predpísanému „dress codu“ má každý z nás individuálny štýl a možnosť vlastného výberu. VHranice slušnostiTreba mať však na pamäti, o akú príležitosť ide, či do akej spoločnosti sa chystáme. Kedy je to ešte v poriadku a kedy už „prestrelíme“ pokiaľ ide o obliekanie sa na akademickú pôdu? Študijný poriadok našej univerzity síce nič také vyslovene neupravuje, avšak predsa len sú jej predpokladanými študentmi dospelí inteligentní ľudia, od ktorých sa očakáva určitá úroveň. Skutočnosť dať si dole z hlavy čiapku či šiltovku na prednáške alebo seminári je automatickou základnou slušnosťou, ktorú nás učia už od detstva. Na akademickú pôdu ale, pochopiteľne, nepatrí ani vulgárne, ani iným spôsobom urážlivé oblečenie. V textilnom priemysle sa začali čoraz viac a viac objavovať potlače s rôznymi sloganmi, mnohokrát doplnené tvárami vysokých štátnych predstaviteľov či iných známych osobností. Do spoločnosti, a teda – prirodzene – ani na akademickú pôdu rozhodne nepatrí nič, čo je opakom vzájomnej toleran- Formálnost, vs. neformálnost,cie a rešpektu. Toho by sa mali študenti vyvarovať. Aj na akademickej pôde sa stretávame s rôznymi príležitosťami, ku ktorým sa nehodí rovnaký štýl obliekania. V prípade Dôležité nie je len každodennej prednášky nehrá rolu, či si zvolíme pohodlné oblečenie, pozor si džínsy alebo elegantné nohavice, sveter alebo sako, tenisky či spoločenskú obuv. Čo však v prípade skúšky? Hodí sa prísť na skúšku v teniskách? To asi taktiež závisí od situácie a konkrétneho pedagóga, avšak naše oblečenie by treba dávať aj na vhodne zvolené doplnky a mejkap. Výrazné náušnice veľkosti dvoch jabĺk môžu pôsobiť naozaj rušivo a zničiť dobrý minimálne nemalo poburovať a pôsobiť neúctivo. V takom prípade bude lepšie odložiť kanady do skrinky na topánky a zvoliť elegantnejší variant. O ležérnej teplákovej mikine verzus saku tu netreba ani pochybovať a košeľu si treba vždy dojem z celého „outfitu“. Extrémne líčenie môže zase pôsobiť priam až komicky a rozptyľovať pozornosť ostatných. Manikúra v rámci možností zastrčiť do nohavíc! Nejdeme predsa domov o štvrtej ráno z diskotéky... Najdôležitejšie sú štátne záverečné skúšky, kde vysokoškolák prezentuje svoje vedomosti, ale aj sám a pedikúra, decentný účes a nevtieravý parfum vám môžu od vášho okolia pridať len plusové body. seba. Vyššie percento konzervatívnosti v obliekaní rozhodne neuškodí.

[close]

p. 15

MATEJ - LF UPJŠ ŠANCHÁOZVNOICRA OVOBLIEKANIE JE VEĽMI INDIVIDUÁLNA ZÁLEŽITOSŤ. VYJADRUJE, KÝM SME, V ČOM SA DOBRE CÍTIME A AKO CHCEME PÔSOBIŤ NA OSTATNÝCH. SÚ VŠAK MIESTA, KTORÉ NEAKCEPTUJÚ NÁŠ OBĽÚBENÝ LEŽÉRNY, METALISTICKÝ ALEBO ŠPORTOVÝ „DRESS CODE“. ČO SA PODĽA VÁS HODÍ A ČO UŽ NIE ?NA TAKÉTO MIESTO – NA AKADEMICKÚ PÔDU? SIDÓNIA - FF UPJŠ Foto: Alena Oravcová Text: Petronela Vavreková A BC Dôležité je vedieť odhadnúť svoj typ postavy a primerane sa k nemu obliecť. Nevyzerá vkusne, keď máme na sebe o dve konfekčné veľkosti menšie oblečenie. Čo sa týka obliekania, nikdy som to veľmi neriešil. Ale prísť do školy v teplákoch, to naozaj nevyzerá veľmi vkusne. Môj názor je, že každý by mal nosiť to, v čom sa cíti dobre, čo mu pristane. Výber svojho oblečenia by mal ale prispôsobiť udalosti, na ktorú ide. Aktuálne sa napríklad zaoberám tým, čo sa hodí na štátnice alebo promócie. ANNAMÁRIA - PF UPJŠ DUŠAN - PF UPJŠ KRISTÍNA - FF UPJŠ RICHARD - FF UPJŠ Na akademickej pôde by sme sa mali obliekať slušne, napríklad nevoliť roztrhané oblečenie. Chlapci by asi nemuseli nosiť do školy ani kanady, maskáče či tepláky. Každý by sa mal obliekať podľa seba, s tým, že by to nemalo byť príliš výstredné alebo dehonestujúce. Napríklad výstredné sú v prostredí univerzity veľmi vysoké opätky, krátke tričko, ktoré odhaľuje pupok alebo krátke sukne. Jednoznačne nie je vhodné prísť do školy v teplákoch, vo vyťahanom tričku či mikine. Mala by sa dodržiavať určitá etiketa. Na bežný deň rifle, košeľa alebo klasické biele tričko. VERONIKA - FF UPJŠ ALEXANDRA - FF UPJŠ MÁRIA - FF UPJŠ Keďže sme na univerzitnej pôde, človek by mal vedieť zvážiť, kedy je niečo ešte vhodné a kedy už neprípustné. Nielen dievčatá sa vedia nevhodne obliecť tým, že majú veľký výstrih, ale aj chlapci. Taktiež celková vizáž, výrazný mejkap alebo zelenomodré vlasy nie sú úplne v poriadku. Jerguš – masmediálne štúdiá Určite je rozdiel, či ideme na prednášku alebo na skúšku. Krátke sukne, výstrihy, ba dokonca havajské košele asi nebudú najlepšou voľbou. Aj chlapci, aj dievčatá by sa mali obliekať slušne. Čo sa týka dievčat, nie príliš odhalené – či už nohy alebo hruď. Mne prekážajú aj veľmi vysoké topánky s platformou, ktoré pôsobia až vulgárne. Čo sa týka chlapcov, kraťasy by do školy rozhodne nemali nosiť.

[close]

Comments

no comments yet